17.02.2019-17:00:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy
Príspevok voľne nadväzuje na články Praveká pevnosť mŕtvych: Záhada opevnenej osady v Nižnej Myšli a Stratení ľudia „pramesta“ na Myšej hôrke a múry blúdiace v čase.


Na okraji Gánoviec stál kedysi zvláštny pahorok. Týčil do výšky 20 metrov a pokrýval plochu štyroch futbalových ihrísk. Zostal z neho fragment veľkosti rodinného domu. Zvyšok vyťažili, celý totiž pozostával z travertínu, usadenín termálneho prameňa.

V 18. storočí pred n. l. (staršia doba bronzová) doň vykopali 8 m hlbokú, drevom obloženú studňu. Možno ľudí upútali horúce pary sálajúce z prameňa, možno voda prichádzajúca z hĺbok – v dobe bronzovej sa vodné toky aj hlbiny asociovali so svetom mŕtvych. Nech to bolo akokoľvek, studňa očividne neslúžila len ako zdroj pitnej vody. Obohnali ju hlineným valom, hoci v bezprostrednom okolí chýbalo akékoľvek osídlenie (na 10 km vzdialenej Myšej hôrke ale o čosi neskôr vyrástlo „pramesto“ s kamennými hradbami), a predovšetkým sa v nej našli štedré, miestami čudesné obetné dary.

Jedným z nich je neúplná ruka dospelého človeka – ramenná, lakťová a vretenná kosť, spojené dvomi bronzovými náramkami. Očividne ich navliekli v čase, keď ruku nepokrývali mäkké tkanivá.



„Je pravdepodobné, že išlo o akúsi relikviu, ktorú pred hodením do studne starostlivo opatrovali,“ hovorí archeológ Pavol Jelínek. Podľa odborníka na kult doby bronzovej mohla mať v očiach vtedajších ľudí magickú moc. „Povery o nadprirodzenej moci ľudských ostatkov poznáme už z antiky. Napríklad Plínius Starší uvádza s rozhorčením rôzne povery o liečebných účinkoch častí ľudských tiel.“

Podľa Jelínka pri artefaktoch a relikviách ľudského pôvodu zohrávalo dôležitú úlohu spoločenské postavenie jedincov, z ktorých pochádzali. Patrila „posvätná ruka“ významnému predkovi, náčelníkovi či bojovníkovi? Alebo naopak, pokorenému vodcovi nepriateľskej komunity? Dnes môžeme len hádať...


-


Kosti ramena a predlaktia spojené bronzovými náramkami - praveká relikvia? (Podľa Furmánka, 2007)



-


Zvyšok travertínovej kopy v Gánovciach (foto: Jozef Kotulič).


*


Kultové využitie gánovskej studne naznačujú ďalšie dôkazy. Napríklad súvislá vrstva prepáleného obilia a fragmenty prenosných piecok pyranouov, spájaných s náboženskými obradmi. V neposlednom rade nálezy cenností, bronzových a zlatých ozdôb, dokonca unikátneho železného predmetu, možno jedného z najstarších v Európe. Na našom území mal nepochybne ohromnú hodnotu, veď v súvekej Mezopotámii sa železo cenilo viac ako zlato. Pôvodne sa interpretoval ako rukoväť dýky privezenej z chetitskéj ríše. V súčasnosti archeológ Václav Furmánek zastáva názor, že ide o železný kosák vyrobený miestnymi remeselníkmi podľa domácich bronzových predlôh. Tvrdí, že dostatočné množstvo železa mohli získať tavením chalkopyritu a chalkozínu pri získavaní medi.

Ďalším pozoruhodným nálezom zo studne sú náramky a náušnice z brezovej kôry. Tieto ozdoby sa tradične zhotovovali z kovu. Žeby išlo o „lacné“ imitácie z dostupnejšieho materiálu? Nie nevyhnutne. Pavol Jelínek upozorňuje, že brezové šperky nepoznáme ani z iných období praveku, kde sa dochovať mohli, alebo kde sa dochovali iné artefakty z brezovej kôry. Používanie ozdôb z brezovej kôry teda mohlo mať nie ekonomické, ale rituálne dôvody súvisiace s náboženskými obradmi spojenými so studňou.

„Brezová kôra mala vlastný symbolický význam, odlišný od kovov,“ hovorí Jelínek. „Tento význam sa spája s bielou farbou2, ktorej sa prisudzovali apotropajné čiže ochranné účinky. Z bielych predmetov sa vyrábali ozdoby, amulety a koráliky. Pre mužov najmä z kančích klov, pre ženy najmä z mušlí, ale aj z kostí a parohoviny. Bielo inkrustovaná bola aj keramika.“


-


Železný predmet z kultovej studne v Gánovciach (podľa Vlčeka a Hájka, 1963).


*


Ďalšie nálezy z gánovskej „kultovej studne“ naznačujú dávne hostiny. Pod vrstvou obilia sa našli zvyšky ovocia, zrná, mušle, dokonca spálené larvy a panciere hmyzu a stovky zvieracích kostí, často so známkami sekania, roztlčenia (kvôli špiku) alebo prepálenia. Patrili asi 45 jedincom, zväčša dobytku (9 jedincov) a ošípaným (13 jedincov), niektoré sa ale podarilo určiť ako konské, medvedie, psie a dokonca patriace ježovi.

Lenže niektoré roztlčené alebo prepálené fragmenty pochádzali z ľudských lebiek, čeľustí a končatín. Tu sa zrejme hodovalo aj na človečine. Na dospelých aj na deťoch.

Ľudské fragmenty kostí sa v studni našli vo dvoch vrstvách, nad aj pod prepáleným obilím. Zo studne (nevedno odkiaľ presne) taktiež údajne pochádza lebka 20-25 ročnej ženy so stopami násilia. A starobronzového veku môžu byť3 zvyšky ďalších ľudí z okolia studne – prinajmenšom štyroch dospelých a dvoch detí, v jednom prípade so stopami po prepálení.

*


Kto viedol obety v kultovej studni v Gánovciach, ale aj prísne pohrebné rituály alebo záhadné rituálne obety, ktoré sme zistili v opevnených sídliskách a o ktorých sme si hovorili v nedávnych článkoch?

V literatúre sa v tomto kontexte neraz bez väčšej opatrnosti hovorí o šamanoch, inokedy o kňazoch. A to je trochu nešťastné, pretože obe funkcie sa zásadne odlišujú. „Šaman je hlavne rituálny špecialista, ktorý sa s pomocou rôznych techník alebo drog dostáva do zmeneného stavu vedomia,“ hovorí Pavol Jelínek. „V tomto zmenenom stave sa vydáva do sveta duchov a tam vykonáva čo treba.“

Kým šaman u duchov, ktorých rešpektuje, lobuje prostredníctvom „osobných dialógov“, kňaz u bohov, ktorých uctieva, žiada alebo prosí prostredníctvom modlitieb a rituálov.



Archeológovia funkciu šamana prisudzujú napríklad nositeľom kultových masiek (perexový obrázok) vyrobeným z tvárovej časti ľudskej lebky – z územia Slovenska ich poznáme od neolitu po dobu bronzovú. Inokedy za šamanov označujú konkrétnych jedincov, ako na opevnenom sídlisku v Rybníku. Našlo sa tu množstvo hlinených sošiek domácich aj divých zvierat – všetky zámerné poškodené oblámaním končatín či rohov. Podľa archeológov Jozefa Bátoru a Petra Tótha zastupovali úlohu zvieracej obete pri rituáloch za úspešný lov alebo rozmnoženie stád. Všetky zhotovoval jeden človek, podľa Bátoru a Tótha miestny šaman. Prisúdili mu obydlie, kde sa našlo až osem týchto sošiek, kým inde zväčša len jedna.


-


Šaman severoamerických indiánov.


Kúsky viacerých (troch) sošiek sa našli v ešte jednom dome, konkrétne v kruhovitom objekte s úlomkami zvieracích kostí a keramiky. Z rovnakého domu pochádza hlinený predmet podobný praslenu s vyrytým symbolom plodnosti a stopy metalurgickej činnosti. Podľa Bátoru a Tótha sa v dome mohlo odohrávať ako rituálne obetovanie sošiek, tak rituálne odlievanie. „Ako je z etnografických prameňov známe, práve kovolejári ako jedinci, čo menili hmotu, plnili často aj úlohu šamanov,“ píšu archeológovia.

Podobne interpretovaný nález pochádza z opevneného sídliska na travertínovej kope v Santovke – Maďarovciach. V jednom z domov sa našli ohniská slúžiace na tavenie medenej rudy, kamenný kadlub na odlievanie bronzových dýk, ako aj špirálovitým ornamentom bohato zdobená píšťalka. Jozef Bátora a Peter Tóth sa domnievajú, že obydlie patrilo kovolejárovi, ktorý zrejme plnil aj úlohu šamana.4

Za šamanov sa považujú aj dvaja jedinci na pohrebisku nitrianskej kultúry v Ludaniciach (časť Mýtna Nová Ves) z prelomu druhého a tretieho tisícročia pred n. l. Ležali v drevených hrobkách, nad ktorými vystavali akési domy mŕtvych. V jednej ležal muž s dvomi zdobenými píšťalami, u druhého sa v oblasti tváre našli dva 15 cm dlhé kančie kly pôvodne zavesené na (šamanskej) maske, jeden z nich zdobený rybím ornamentom.

Kandidáta na šamana zo staršej doby bronzovej priniesol nedávno objavený hrob z okolia závodu Jaguar Land Rover. „Nebol pochovaný v štandardnom hrobe, ale veľmi divne uložený v zásobnej jame a mal pomerne veľké defekty na tele ako výrastky na prstoch. Bol aj rozlične deformovaný, a to i v oblasti chrbtice a na kostrči,“ hovorí archeológ Ivan Cheben. „Takíto ľudia mali v tom čase podľa dostupných zdrojov akoby nadprirodzenú moc. V jeho blízkom okolí sme navyše našli viaceré zvieracie kosti vykazujúce stopy opracovania. Jeho ozdoba okolo hlavy bola tvorená kusmi kostičiek zrejme z vtákov, navyše na sebe mal rozličné bronzové ozdobné veci.“

*


Máme na našom území v staršej dobe bronzovej rátať len so šamanmi? Z porovnania indoeurópskych jazykov a kultúr vyplýva, že nie – kňažský úrad zrejme existoval už u Praindoeurópanov, od ktorých by ho následne zdedili dcérske kultúry doby bronzovej (územie dnešného Slovenska bolo indoeuropeizované počas tretieho tisícročia pred n. l.).

Historickí jazykovedci dokonca zrekonštruovali možné označenie praindoeurópskych kňazov - *bhlag'smen. Keďže začiatkom doby bronzovej nie sme ďaleko od rozpadu spoločného praindoeurópskeho jazyka, podobný výraz sa mohol používať aj v našich končinách. Existenciu praindoeurópskych *bhlag'smen naznačuje pozoruhodná podobnosť označení vysoko postavených kňazov v rímskej (flamen) a védskej tradícii (brahman). Mnohí historickí jazykovedci ich považujú za slová spoločného pôvodu (kognáty). „Je ťažké označiť podobnosti týchto slov za náhodnú,“ zdôrazňuje uznávaný indoeuropeista Martin West.



Čo je dôležité, rímska (italická) a védska tradícia nie sú ďaleké len geograficky, ale aj príbuzensky, čo spoločného predka oboch výrazov situuje do ďalekej, nepochybne praindoeurópskej minulosti. Starobylosť evokuje samotný tvar týchto pojmov.„Zdieľajú maskulínnu príponu *-men-, ktorá predstavuje archaickú raritu,“ pripomína West. Odborník dodáva, že spoločný pôvod oboch pojmov podporuje skutočnosť, že brahmanovia a flaminovia sa podriaďovali takmer totožným tabu.

Tabu indoeurópskych kňazov, okrem posledného sú všetky viac alebo menej ekvivalentné:
Brahman: nemožno ho zabiť * nemožno ho prinútiť svedčiť * musí sa vyhýbať pohrebnému ohňu * nesmie piť alkohol * nesmie sa dotknúť mäsa, ktoré nebolo obetované * nesmie si telo natierať olejom (s výnimkou hlavy) * nesmie vykonávať obrady v čase vojny * nesmie jazdiť na koni * musí sa vyhýbať psom * nesmie byť nikdy nahý ani vidieť svoju manželku nahú
Flamen Dialis: nemožno naň vztiahnuť ruky * nemožno ho prinútiť prisahať * musí sa vyhýbať pohrebnému ohňu * nesmie sa opiť * nesmie sa dotknúť surového mäsa * nemôže sa natierať voňavými olejmi * nesmie zhliadnuť armádu * nesmie sa dotknúť koňa ani na ňom sedieť * nesmie sa dotknúť ani hovoriť o psoch * musí na tele niesť kňažský znak


Historickí jazykovedci zrekonštruovali ešte jeden nádejný praindoeurópsky výraz pre kňaza: *kowh1. Vychádza z gréckeho koíēs (kňaz samotráckych mystérií), lýdskeho kaveś (kňaz), staroindického kaví- (jasnovidec/prorok). Koreň slova nachádzame v staroslovienčine ako čują, čuti- v zmysle počuť a v latinčine a rôznych germánskych jazykoch v zmysle sledovať, pozorovať alebo dávať pozor.

*


„Špecialistov na rituály“ doby bronzovej sa podarilo identifikovať aj v iných krajinách Európy. Niekedy sa považujú za šamanov, inokedy za kňazov. V Hvidegårde severne od Kodane napríklad vykopali hrob muža s mečom a malým koženým vrecúškom. Vo vrecúšku sa okrem iného našiel chvost hada, pazúr sokola, čeľusť veveričky, úlomok jantárového korálika, kúsok kôry stromu a rôzne sušené korienky, malá kocka dreva, pár bronzových pinziet, bronzová britva s rukoväťou v tvare konskej hlavy.

Za hrob šamana alebo kňaza sa označuje žiarový hrob z neskorej doby bronzovej objavený pri Budapešti, obsahujúci 23 malých hlinených objektov, okrem iného artefakty v tvare kolesa, disku, hviezdy, mesačného kosáka. Keramické hrkálky v tvare vtákov sa našli v hroboch na náleziskách v Korbove a Malej Vrbicy na severovýchode Srbska. Ich tvar podľa archeologičky Joanny Bruckovej naznačuje rituálnu funkciu.

Ďalšími kandidátmi sú falické postavy s rohatými helmami a mečmi škandinávskych petroglyfov. Na vyobrazeniach sa plavia na lodiach, nesú lury alebo iné prestížne objekty, orú, bojujú a lovia. „Narážky na ľudskú plodnosť ako aj povaha zobrazených aktivít naznačuje, že prinajmenšom niektoré z výjavov zobrazujú konkrétne rituály alebo mytologické príbehy,“ píše Brucková. Za vyobrazenia božstiev alebo kňazov či kňažiek sa považujú aj malé bronzové sošky nájdené v depotoch na rôznych miestach Dánska. Ženské postavu majú oblečené krátke šnúrové sukne a nákrčníky a niektoré predvádzajú rovnaké akrobatické kúsky, aké zobrazujú petroglyfy. Muži pre zmenu nesú rohaté helmy a sekery.

Podľa Bruckovej na väčšine vyobrazení veľmi ťažko odlíšiť božstvá od účastníkov a vykonávateľov rituálov. „Je pravdepodobné, že táto nejednoznačnosť bola zámerná,“ píše archeologička. Dodáva, že prinajmenšom niektorí z vykonávateľov náboženských ceremónií zastávali vysokú spoločenskú alebo politickú funkciu. „Existujú mimoriadne silné súvislosti medzi náboženskými symbolmi a aktivitami, ktoré podľa všetkého definovali a podopierali status elít doby bronzovej,“ píše Brucková. Napríklad náboženské symboly sa podľa nej často vyskytujú na prestížnych predmetoch asociovaných s bojom a hodovaním. „Vzťah medzi prestížnymi artefaktmi5 a náboženskými symbolmi naznačuje, že časť moci elít doby bronzovej pramenila v ich funkcii v rituáloch a náboženskom živote.“

*


Niektorí archeológovia si v interpretáciách strednej Európy doby bronzovej vystačia len so šamanmi. „Archeologický záznam nesvedčí o existencii hierarchického alebo organizovaného náboženstva s bohatými obetnými zvyklosťami, ktoré by vyžadovali profesionálnych kňazov a kňažky pre denné obrady alebo na vykonávanie sezónnych ceremónií,“ argumentuje maďarská expertka na šamanizmus v archeologickom kontexte Emília Pásztor.

Pavol Jelínek nesúhlasí. „Vzhľadom na veľmi prísne a dlhodobé udržiavanie pohrebného rítu [na území dnešného Slovenska začiatkom doby bronzovej] môžeme uvažovať o nejakom ortodoxnom náboženskom učení prinajmenšom v tejto oblasti,“ vysvetľuje. „Spôsob pochovávania sa na našom území takmer nemenil sedemsto rokov napriek tomu, že sa tu striedali kultúry jedna za druhou. Muselo tu existovať prísne dodržiavané, po generácie odovzdávané učenie o posmrtnom živote, aké sa udržuje len pomocou elít. Týchto udržiavateľov tradície možno bez problémov nazvať kňazmi.“



Otázka, kto vykonával rituály doby bronzovej, nemá len dva riešenia. Ako sme videli, okrem kňazov a šamanov sa uvažuje aj o náčelníkoch či kovolejároch/metalurgoch. „Metalurgia nepochybne bola ritualizovaná činnosť a vtedajší kovolejári mali špecifické postavenie,“ hovorí Jelínek. „Úspešná tavba zahŕňala veľa poverových prvkov, z písmo ovládajúcich súdobých civilizácií sú známe aj remeselné božstvá, ako napr. Héfaistos. Bronz nebol len kov, ale aj symbol kozmológie, takže časť metalurgov mohla byť aj aktívnym vykonávateľom kultu.“ Či však boli hlavnými, alebo dokonca jedinými vykonávateľmi kultu, o tom Pavol Jelínek pochybuje.

V neposlednom rade, v pravekej spoločnosti mohli viacerí vykonávatelia rituálov koexistovať. „Môžeme si to predstaviť aj tak, že existovala oficiálna ideológia predstavovaná náboženskými vodcami, ktorých môžeme nazvať kňazmi a kňažkami, a ktorí udržiavali ortodoxiu. A popri nej fungovali aj ďalší vykonávatelia rituálnych aktivít, pokojne aj na extatických princípoch, nie nepodobných šamanizmu. Vo vtedajšom polyteistickom systéme si ani nemuseli konkurovať,“ hovorí Jelínek a dodáva, že doplňujúca funkcia je v prípade kňazov známa napríklad z archaického Grécka. „Kňazi boli pomocníkmi pri obradoch, ktoré vykonávali patriarchálni predáci – králi alebo hlavy rodín. Ovládali pravidlá rituálov a dohliadali, aby prebiehali predpísaným spôsobom.“

*


Kto teda obetoval „posvätnú ruku“ a unikátny železný kosák do gánovskej studne? Kto riadil miestne kanibalské hody alebo nesmierne krvavé ľudské obety na neďalekej Myšej hôrke?

„Nepochybne išlo o verejné udalosti, na ktorých sa podieľali všetci členovia spoločnosti. Riadili ich elity, ktoré takto demonštrovali aj svoju moc,“ vysvetľuje Pavol Jelínek. Či však bol vykonávateľom náčelník, kňaz, miestny kovolejár alebo uznávaný šaman, to zostáva naďalej otvorené. „Aj preto, že ide o pomerne málo frekventované nálezy. Nemôžeme teda uvažovať o ich častom opakovaní, typickom pre doktrinálne náboženské učenie6. V prípade ľudskej obety môže ísť skôr o epizodické udalosti, vyvolané aktuálnou situáciou.“

Predmety nájdené v kultovej studni v Gánovciach podľa Pavla Jelínka poukazujú na to, že išlo o obetné dary venované podzemným (chtonickým) božstvám. „Okrem sveta mŕtvych mali na starosti aj prosperitu: aby sa rodilo obilie, ľudia, zvieratá, ale aj aby sa množili kovy v zemi,“ vysvetľuje odborník. Práve v rámci vzorca „dávam, aby som dostal viac“ mohlo byť do studne vysypané obilie, a ďalšie potraviny. „Železný kosák by do takejto interpretácie dobre zapadal,“ hovorí.

Dodatok

Vráťme sa ešte ku kultovej studni v Gánovciach. V literatúre sa obvykle opisujú dva horizonty nálezov – jeden nad a jeden pod vrstvou obilia. V skutočnosti archeológovia rozlíšili 6 vrstiev. V prvej odo dna zistili početné črepy a zvieracie kosti. V druhej zvieracie a ľudské kosti, zvyšky ovocia, zŕn, mušle, prepálené larvy hmyzu a hmyzie panciere, črepy a rôzne výrobky z hliny, kameňa a kostí, ďalej nádoby a ozdoby z brezovej kôry a dokonca ovčí trus. V tretej okrem železného kosáka a neúplnej ruky v bronzových náramkoch tiež špirálovitý prsteň zo zlatého drôtu, dva široké prstene z dvojitého drôtu, niekoľko ďalších bronzových predmetov a hmotu prepálených belasých korálikov. Štvrtú vrstvu tvorí prepálené obilie, v piatej sa našiel roztavený bronz, črepy a polámané, čiastočne prepálené ľudské a zvieracie kosti. Šiestu vrstvu tvorila suť.


-


Prierez kultovou studňou v Gánovciach. Pri pohľade zhora mala tvar štvorca so stranami dlhými 210 cm. (Podľa Vlčeka a Hájka, 1963).


Vrstvy 1 až 3 sa tradične považujú za jeden nálezový celok uzavretý nasypaním prepáleného obilia. Archeologička Zoja Benkovsky-Pivovarová však tento názor spochybnila. Prepálený trám vo vrstve 3 (vrstva s kosákom, rukou a bronzovými a ozdobami) podľa nej naznačuje bližší vzťah tejto vrstvy (ako aj vrstvy prepáleného obilia) k hornej vrstve 5, kde sa zistili stopy po požiari (spálené brvná, prepálená mazanica). Keďže datovanie výplne studne do staršej doby bronzovej (resp. na jej záver) vychádza charakteristickej keramiky vo vrstve 2, pokiaľ s ňou vrstva 3 netvorí jeden horizont, môže byť mladšia. Potenciálne oveľa mladšia – Benkovsky-Pivovarová datuje túto vrstvu do doby železnej. Zároveň odlišne interpretuje obsah studne. Prvá vrstva podľa nej vznikla, keď sa studňa používala ako zdroj vody. Prinamenšom časť druhej podľa nej predstavuje sídliskový odpad. Za kultom motivovanú deponáciu považuje len tretiu a štvrtú vrstvu.


-


Nálezy z kultovej studne v Gánovciach: vľavo predmety z kovu, vpravo predmety z keramiky, kameňa, kostí a brezovej kôry (podľa Vlčeka a Hájka, 1963).


Železný predmet (v jej interpretácii nôž) by teda nebol mimoriadne skorou kuriozitou, ale perfektne by zapadal do svojej éry, pretože je asi o tisíc rokov mladší, než argumentuje Václav Furmánek. Pravda, podľa tejto alternatívnej hypotézy by bol jediný železný predmet do kultovej studne umiestnený niekedy medzi 7. a 5. storočím pred n. l. spolu s viacerými prastarými bronzovými predmetmi – prstene z dvojitého bronzového drôtu a zlatý špirálovitý prsteň totiž predstavujú výrobky únětickej kultúry z 18. storočia pred n. l. V čase uloženia by mali podľa tohto alternatívneho scenára takmer 1200 rokov.7



Václav Furmánek argumenty Benkovsky-Pivovarovej odmieta a pripomína, že bádateľka nikdy nepracovala s archeologickým materiálom z Gánoviec. Dodáva, že z nášho územia poznáme nielen bronzové analógie železného kosáka, ale taktiež ďalší približne rovnako starý železný výrobok, železnú ihlicu s guľovitou hlavicou z Nižnej Myšle. Čo si o tom všetkom myslieť? „Je to nevyjasnený problém, ktorý snáď vyriešia šťastnejšie nálezy v budúcnosti,“ krčí plecami Pavol Jelínek.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


-

Za pomoc s odbornou literatúrou, konzultácie, odborný dozor ako aj cenné pripomienky a vyjadrenia k článku autor ďakuje Pavlovi Jelínkovi PhD.


Poznámky
1 U niektorých kultúr nastal na prelome 3. a 2. tisícročia návrat k používaniu rondelov/rondeloidov (v nižšej miere oproti neskorému neolitu). Z územia Slovenska poznáme dva prisúdené hatvanskej kultúre.
2 Či už to bola náhoda alebo nie, práve biela farba charakterizovala rúcha západoindoeurópskych kňazov. „Nosenie bielych odevov bol starobylý a rozšírený znak kňažského úradu, a je doložený prinajmenšom pre italických, keltských a germánskych kňazov,“ píše indoeuropeista Martin West.
3 Kvôli problematických nálezovým okolnostiam a neznámej kultúrej príslušnosti sú datované len rámcovo do doby bronzovej na základe nazelenalých škvŕn na kostiach, ktoré indikujú miesta položenia bronzových predmetov.
4 Jozef Bátora dokonca osadu interpretuje ako nadregionálne centrum kultu, čo podľa neho okrem archeologických nálezov indikuje neďaleký výskyt liečivých termálnych prameňov.
5 Ako jeden z ďalších príkladov spomína extravagantný „zlatý klobúk“ z nemeckého Ezelsdorf‐Buchu, ktorý je zdobený radmi diskov a kolesových motívov (asociované so slnečným božstvom) a jasom hviezdy či slnka.
6 Z antropologického výskumu dnešných kultúr podľa Jelínka vyplýva, že existujú náboženské kulty dvoch základných typov: apolónske a dionýzovské (alebo doktrinálne a obrazivé), teda také, ktoré sú založené na dodržiavaní náboženského učenia (doktríny) alebo naopak na osobnom zážitku počas rituálu. „Samozrejme žiadna kultúra nie je čisto doktrinálna alebo obrazivá, skôr môžeme pozorovať, ku ktorému pólu ju to tiahne. Na základe charakteru a frekvencie nálezov kultového charakteru sa zdá, že kultúry staršej doby bronzovej zistené na území Slovenska mali bližšie k doktrinálnemu pólu náboženského spektra.“
7 Aj tradičná interpretácia počíta s ich deponovaním v „pokročilom veku“. Keďže vrstva 2 obsahuje keramiku typickú pre neskorú otomanskú kultúru, a únětické šperky pochádzajú z vrstvy 3, tieto predmety z 18. storočia by boli uložené buď v rovnakom čase (ak vrstvy 2 a 3 vznikli bezprostredne jedna po druhej) alebo dokonca neskôr (ak vrstva 3 vznikla s časovým odstupom od vrstvy 2) ako keramika mladšia o sto až dvesto rokov.

Zdroje
Ambros, C. (1959): Zvieracie zvyšky z doby bronzovej z Gánoviec, okr. Poprad. Slov. Archeológia 7, 47-70.
Bátora, J.(2006): Hroby s domami mŕtvych na pohrebiskách z doby bronzovej. IN: Bátora, J.: Štúdie ku komunikácii medzi strednou a východnou Európou v dobe bronzovej. Petrus, s. 121 - 192
Bátora, J., Tóth, P., Bača, M. (2015): Výskum opevnených sídlisk zo staršej doby bronzovej vo východnej časti Podunajskej nížiny. IN: Bátora, J. & Tóth, P. (eds.) Keď Bronz Vystriedal Meď. Archeologický ústav SAV.
Benkovsky-Pivovarová, Z. (2003): Zur Datierung des bronzezeitlichen Brunnens von Gánovce. Slovenská Arch. 50,2, 229-243 (233).
Bruck, J. (2011): Fire, earth, water: an elemental cosmography of the European Bronze Age. IN: Insoll, T. (ed.), Oxford handbook of the archaeology of ritual and religion. Oxford University Press, pp. 387-404
Czáková, E. (1997): Kultový okrsok ľudu otomanskej kultúry v Gánovciach. Diplomová práca. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Furmánek, V. (2000) Eine Eisensichel aus Gánovce. Zur Interpretation des ältesten Eisengegenstandes in Mitteleuropa Praehistorische Zeitschrift, Volume 75, Issue 2, Pages 153–160.
Furmánek, V. (2007): Nová interpretácia najstaršieho železného predmetu z Gánoviec. In: M. Bekessová (ed.), Neandertálec z Gánoviec. Popradské múzeum. 53-66
Furmánek, V. et al. (2015): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV.
Jelínek, P. (2009): Nálezy skeletov v sídliskových objektoch – ich interpretácia a význam. Dizertačná práca, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Matasovic, R. (2018): A reader in comparative Indo-European religion. University of Zagreb.
Pásztor, E. (2015): Shared ancestors, shared belief? IN: Bilik, N. et al. (eds.) Shamanistic Scope in a Changing World. Hungarian Association for the Academic Study of Religion, s. 209-226.
Pásztor, E. (2017): Comments on Bird Symbolism. IN: Gheorghiu, D. et al. (eds.) Archaeological Approaches to Shamanism: Mind-Body, Nature, and Culture. Cambridge Scholar Publishing, s. 193-227.
Vlček, E., Hájek, L., (1963): A Ritual Well and the Find of Early Bronze Age Iron Dagger at Gánovce near Poprad (Czechoslovakia). A Pedro Bosch-Gimpera en el septuagésimo anniversario de su naciniunto. México, 427-439.
West, M. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail