20.08.2017-03:35:00   |   Juraj Littva
#Zbúrané mýty
#Dejiny človeka
Je len málo zbraní, ktoré by ľudstvo fascinovali viac než meče. A to nie je náhoda. Meč predstavuje oveľa viac, než len zbraň – je to koncept, ktorý v sebe spája brutalitu s precíznosťou, šľachetnosť s vražednosťou a krvilačnosť s eleganciou. No práve vďaka tomu sa na meče nabalilo nepreberné množstvo mýtov. Takže, ak by ste niekomu z dávnejšej minulosti pustili niektorý „mečoidný“ film, zrejme by si vyšklbal vlasy rýchlejšie než tlmočník prekladajúci rozhovor kpt. Danka s Gašparovičom do mandarínčiny.



Odlievanie mečov

Máločo vyzerá tak dramaticky, ako roztavený kov pomaly naplňujúci formu. Takáto scéna zrodenia sa meča je obľúbeným filmovým motívom. No v skutočnosti by vyobrazený postup viedol k zrodu pomerne drahej kopy šrotu.

Odlievanie sa používalo iba pri výrobe bronzových mečov, avšak ani pri ich výrobe sa bronz pomaly nenalieval do obnaženej formy. Práve naopak, roztavený kov sa čo najrýchlejšie vlieval do uzavretej formy, aby sa čo najviac zamedzilo jeho kontaktu s okolitými elementmi a minimalizovalo sa tak riziko vzniku vád. U železných a oceľových mečov sa kov netavil, len nahrieval a zahorúca sa vykovával do želaného tvaru.

Mimochodom, drážka uprostred meča neslúžila na odvádzanie krvi, ale na odľahčenie meča a zlepšenie jeho mechanických vlastností. A keď sme už pri hmotnosti – meče boli oveľa ľahšie ako si väčšina ľudí myslí – vážili zhruba 1 až 2 kg. Dokonca i monštruózne Zweihändery s dĺžkou do 1,8 metra zvyčajne nepresiahli 3 kg.

Mäasový produkt?

Čo by to bolo za bojovú scénu, keby sa v nej neozývalo rinčanie mečov?

Nuž, boli by ste prekvapení, ale meče (až na výnimky) počas histórie neboli najbežnejšou zbraňou na bojiskách (dokonca i mnohí bojovníci, ktorí mečmi disponovali, ich používali ako sekundárnu zbraň).



Okrem toho, že náklady na výrobu meča boli v porovnaní s mnohými inými zbraňami (napríklad kopijami) vyššie, zvládnuť techniku boja s mečom bolo pomerne náročné. Bez ohľadu na použitú techniku však na obrazovkách pričasto vidíme niečo, čo by bolo možné jedine vtedy, ak by postavy držali svetelné meče a ich brnenia boli z kartónu – ľudia prepichnutí naprieč trupom cez hrudný plát, odťaté končatiny spolu s kusmi brnenia. Podobné pokusy by v realite skončili prinajlepšom poškodeným alebo zlomeným mečom. A prinajhoršom stratou vzácneho objektu zvaného „hlava“.

Brnenie zaručovalo prekvapivo spoľahlivú ochranu – aj „slabšie“ krúžkované brnenie (ak nemalo mimoriadne mizernú kvalitu) dokázalo odolať ranám meča, o plátovom brnení nehovoriac. Útoky mečom v skutočnosti smerovali na slabé miesta brnenia, napríklad medzi jeho pláty, nie na pláty samotné..

Tasenie z chrbta

Snáď ani nemusíme diskutovať o tom, že nosenie mečov na chrbte vyzerá cool, má to však malý praktický háčik.

Všimli ste si, že vždy, keď niekto tasí meč z chrbta, sčista-jasna sa v scéne zjaví prestrih?

Dôvod je jednoduchý – tasenie z chrbta je fyzicky nemožné. Samozrejme, u veľmi malých mečíkov by možné bolo. Akurát by to bolo veľmi nepohodlné a nepraktické, obzvlášť pri ich vracaní späť do pošvy.

Neznamená to, že by sa meče na chrbte nenosili nikdy. Rozhodne však meč na chrbte nenosil nik, kto očakával, že ho zanedlho bude musieť tasiť.

Veľmi často sa pritom zabúda na fakt, že mnohí nositelia mečov mali „poskokov“, ktorí im okrem iného mohli slúžiť aj ako „podržmečovia“. Prípadne cestovali s koňom a batožinou, takže svoje meč nemuseli mať zavesený na tele.



Po týchto riadkoch sa možno pýtate, či reálne meče majú s „filmovými mečmi“ vôbec niečo spoločné. Nuž, pár vecí by sa určite našlo – napríklad to, že ich držia ľudia. V rukách. Za rukoväte.

Vtipy bokom, niektoré mýty o mečoch sa v médiách zakorenili tak hlboko, že ľudia ich považujú za samozrejmosť. Pravda, trocha dramatizácie určite nezaškodí, no z času na čas by bolo fajn vidieť scény, v ktorých sa ľudia oháňajú mečmi a nerobia pri tom niečo kompletne stupídne, nemyslíte?
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail