15.10.2020-09:30:00   |   Vladimíra Čavojová
#Myslenie
Autorka článku, doc. PaedDr. Vladimíra Kurincová Čavojová, PhD., je výskumníčka Ústavu experimentálnej psychológie pôsobiaceho v rámci Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied.

Keď sa totiž ľudí spýtate, aby vyjadrili mieru svojej viery v rôzne nadprirodzené javy či povery v percentách, kde nula predstavuje absolútnu istotu, že daný jav neexistuje, kým ostatné odpovede vyjadrujú silu presvedčenia (hoci aj slabú), tak sa ukáže, že naozajstných skeptikov je oveľa menej, než by sme čakali. V jednom našom výskume (1) sa napríklad ukázalo, že okolo 40 % ľudí pripúšťa aspoň malú možnosť, že čierna mačka nosí smolu, že budete mať sedem rokov nešťastia, keď rozbijete zrkadlo alebo že trinástka je nešťastné číslo.



Okolo 60 % ľudí pripustilo možnosť, že je možné vrhnúť na človeka kliatbu alebo zaklínadlo a že malé deti často plačú kvôli urieknutiu. Tento výskum prebehol v roku 2015 a dobre ilustruje, že poverčivosť je v nás silne zakorenená.

Ale poverčivosť a magické myslenie sa netýka len tých druhých – menej racionálnych spoluobčanov. Istú mieru poverčivosti vykazujeme takmer všetci. Ako čitatelia tohto internetového magazínu pravdepodobne patríte medzi skeptikov – ale predstavte si, že vás čaká nejaká dôležitá udalosť. Hoci predpokladáte, že všetko dopadne dobre, máte obavy tvrdiť to s prílišnou istotou, aby „ste to nezakríkli“? Prípadne koľkí „klopú na drevo“, ak si chcú udržať šťastie? A pravdepodobne asi všetci sme už blízkym v nejakom okamihu želali, že budeme na nich myslieť, aby všetko dobre dopadlo, aj keď racionálne vieme, že to, či na niekoho (alebo niečo) myslíme, nemá šancu ovplyvniť výsledok. Nejaká naša skrytá časť aj tak verí, že je dôležité „nepohnevať si vyššie sily“ alebo „vysielať pozitívnu energiu“.


-



Pôvod poverčivosti

Hoci poverčivosť je do veľkej miery naučená a daná kultúrne (nerodíme sa s vedomím, že trinástka je nešťastné číslo), sklony k magickému mysleniu máme vrodené. Magické myslenie nepredstavuje hlúposť či slabosť, ale skôr je príkladom mnohých zvykov mysle vďaka ktorým je náš živočíšny druh taký úspešný.

Podľa Matta Hutsona (2) ak akceptujeme, že mozog konštruuje našu realitu a že sa vyvinul ako akýkoľvek iný orgán na to, aby pomohol svojmu majiteľovi prežiť a rozmnožiť sa, vyplýva z toho, že mozog konštruuje realitu najužitočnejším spôsobom pre svojho majiteľa. Zdôrazňuje, že kľúčovým slovom je to „užitočný“, čo nezmenená presný. Inými slovami, pre mozog nie je ani tak dôležité, čo sa „vonku“ naozaj nachádza; potrebuje zostať nažive a replikovať sa. Okrem iného to znamená, že sa musí rozhodovať pomerne rýchlo a pre naše prežitie je dôležitejšie sa občas aj mylne zľaknúť a utiecť pred šuchotom v kríkoch, ako strácať príliš veľa času overovaním si, či šuchot je len drozd alebo divá zver (či strašidlo) chystajúce sa nás napadnúť.

Poverčivosť vzniká spojením dvoch náhodných udalostí v čase a náš mozog je nastavený tak, aby tieto spojitosti veľmi citlivo vnímal. Náš mozog si však často všimne nejaký vzorec (pravidlo) v náhodnom zhluku tvarov či udalostí, napríklad vidíme ľudskú tvár na Marse či identifikujeme Ježiša na toaste.



Špekuluje sa, že všímanie si takýchto vzorcov (pravidiel či zákonitostí) mohlo poskytovať evolučnú výhodu – napríklad to umožňovalo ľahšie identifikovať nebezpečenstvo v prostredí (jedovaté rastliny, miesta kde sa nachádzajú nebezpečné zvieratá atď.). Táto tendencia vidieť vzorce je dobre zdokumentovaná v otázkach pravdepodobnosti a rôznych hazardných hier.

Predstavte si napríklad, že by ste si s kamarátom vsádzali na hod mincou. Prvé štyri hody padnú samé znaky. Čo si myslíte, má väčšiu šancu pri piatom hode znak či hlava? Ľudia automaticky predpokladajú, že ak padla štyrikrát hlava, musí spadnúť znak. Lenže minca nemá žiadnu pamäť a nestará sa o to, čo si myslíme, že je fér a ako by podľa nás mala vyzerať náhoda.

Hod mincou je náhodný proces a pri ďalšom hode je skrátka znova šanca 50/50. Podobne ako pri príklade so šuchotaním v kríkoch, z hľadiska prežitia je menšia chyba, ak si vytvoríme iluzórny vzťah medzi dvomi náhodnými udalosťami, aj keď tam žiadny nie je, ako by sme si takýto vzťah nevšimli (a napríklad ďalej jedli jedovaté rastliny).


-


Tvár na Marse.


Poverčivé holuby

Poverčivosť teda vzniká často z toho, že spojíme dve náhodné udalosti (vyhrala som preteky v starom tričku, tak budem toto tričko nosiť na všetky ďalšie preteky) a predpokladáme, že jedna udalosť spôsobuje druhú udalosť (čiže zamieňame si koreláciu – aj neexistujúcu – za kauzalitu).

To, ako poverčivosť vzniká a že k nej dochádza aj u zvierat, ukázal už americký behaviorálny psychológ B.F. Skinner (3) u svojich pokusných holubov. Ako? Jednoducho. Predstavte si, že ste holub. Vaším domovom je malá klietka. V nej nie je nič extra, len malé tlačidlo. Čo asi tak to tlačidlo robí? Ďobnete do neho. A stane sa zázrak – otvoria sa malé dvierka a za nimi je jedlo. Rýchlo zobete, kým sa dvierka zas nezatvoria. Ako inteligentný holub sa veľmi rýchlo naučíte pochopiť súvis medzi správaním (ďobanie do tlačidla) a odmenou (jedlom).



Teraz však nastane zrada. Vy o tom neviete, ale výskumníci nastavili časovač na otváranie dvierok s jedlom tak, aby sa otváral v pravidelných intervaloch, ktoré však vôbec nezávisia od toho, čo robíte. Vy skúšate hocičo, aby sa dvierka otvorili: ďobnete do tlačidla – nič; prejdete sa po klietke – nič; pokývate hlavou – nič; zatrepocete krídlami – a bác, dvierka sa zázrakom otvárajú. Nové spojenie je na svete. Čo je však pozoruhodné, akonáhle si vytvoríme takúto „teóriu“, ťažko sa vyvracia. Skúsite zamávať krídlami – spočiatku sa nič nedeje. Ale keď mávate dostatočne dlho, spínač sa sám zas spustí a otvorí dvierka – a vy máte potvrdenie, že mávanie krídlami otvára magické dvierka. O tom, ako si všímame len tie situácie, ktoré potvrdzujú naše teórie, si povieme viac inokedy.


Ako vytvoriť poverčivé správanie u holuba?


Neistota

Poverčivé rituály ako držanie palcov môžu vychádzať z presvedčenia, že máme viac kontroly nad svetom než tomu v skutočnosti je; ide o kognitívne skreslenie, ktoré predchádza kontraproduktívnemu pocitu bezmocnosti. Mnohé výskumy ukázali, že so zvyšujúcou sa neistotou prostredia ja zvyšuje aj výskyt poverčivého správania (4).

Ľudia potrebujú predvídateľnosť a pocit kontroly, aby sa cítili dobre, preto ak nedokážu získať pocit kontroly objektívne, snažia sa to dosiahnuť aspoň perceptuálne, ako ukazuje štúdia Jennifer Whitsonovej a Adama Galinského (5). Whitsonová s Galinskym testovali, či chýbajúci pocit kontroly bude zvyšovať vnímanie iluzórnych vzorcov v sade náhodných alebo nesúvisiacich podnetov.

Participanti s nízkym pocitom kontroly s vyššou pravdepodobnosťou videli iluzórne vzorce a skryté figúry v „zašumených“ obrázkoch (Obr. 2), vytvárali si iluzórne korelácie z informácií o pohybe na burze, preferovali konšpiračné vysvetlenia a vytvárali si poverčivé presvedčenia. Podobné výsledky priniesli aj novšie výskumy z oblasti bullshitu – ľudia, ktorí pokladajú nezmyslené tvrdenia za hlbšie častejšie vidia zmysluplné vzory v náhodných tvaroch, ako sú napríklad oblaky.(6)


-


Väčšina ľudí rozozná skrytú loďku v obrázku vľavo. Dokážete nájsť skrytú postavu na obrázku vpravo? Ľudia, ktorí sa ocitnú v situácii, v ktorej sa cítia bez kontroly, s vyššou pravdepodobnosťou vidia vzorec v tejto náhodnej sérii čiarok.


Na poverčivé rituály sa spoliehajú ľudia hlavne v nepredvídateľných alebo rizikových situáciách. Napríklad komerčný rybolov sa považuje za jedno z najnebezpečnejších povolaní v Amerike a podľa Matta Hutsona predstavuje kultúru s najbohatším repertoárom rôznych rituálov a tabu. Vedeli ste, že do rybárskeho člna nemôžete nikdy vziať čierny kufor alebo banán? A že aljašskí lovci krabov nikdy neopúšťajú prístav v piatok? Hutson sa rozprával s námorníkom Mikeom Dayom, ktorý opustil prístav v piatok dvakrát v živote: prvýkrát ich čln zastihla neočakávaná búrka a druhýkrát obrovská vlna zranila dvoch mužov na palube. Mike Day sa rozhodol s touto poverou viac nezahrávať.

Ilúzia kontroly

Navyše sa to často komplikuje tým, že ľudia nevedia dobre odhadnúť, kedy majú niečo pod kontrolou a kedy nie. Napríklad hardvardská psychologička Ellen Langerová (7) zistila, že ľudia najčastejšie pociťujú ilúziu kontroly v hrách závislých na náhode, no ktoré obsahujú prvky podobné úlohám založeným na zručnosti.

V jednom experimente sa napríklad ukázalo, že ak ste ponúkli ľuďom žreby do lotérie a pred losovaním ste sa ich pýtali na cenu, za ktorú by boli ochotní ich predať, tak tí ľudia, ktorí mali možnosť vybrať si žreby, si pýtali štyrikrát vyššiu cenu než tí, ktorí dostali náhodné žreby.

Rozdiel medzi náhodou a zručnosťou sa v mnohých situáciách len ťažko rozlišuje – keď napríklad vyhráte v pokri, je to vďaka vaším zručnostiam alebo ste dostali dobré karty? Podobne je to aj pri športe – hoci veľa, samozrejme, závisí od zručností daného športovca, vo výkone sa odrazí aj množstvo náhodných faktorov – napríklad aké je v daný deň počasie, ako sa vyspal oponent a podobne – a práve nad tými náhodnými (v princípe nekontrolovateľnými) faktormi získavame kontrolu pomocou rituálov a talizmanov.



Stávka na to, že máme kontrolu, keď nie je isté, či to tak je, má však často aj praktický zmysel, čo ilustruje známy príklad tzv. Pascalovej stávky (8). Blaise Pascal, francúzsky matematik zo 17. storočia uvažoval: Buď Boh je, alebo nie je. Ale ktorému pohľadu máme veriť? Mali by sme veriť alebo by sme nemali veriť? Povedzme, že veríte v Boha. Ak máte pravdu, pôjdete do neba (veľká výhra); ak sa mýlite, vyplytvali ste čas strávený v kostolných laviciach (malá strata). Povedzme, že odmietnete Boha. Ak sa mýlite, prídete o večnú blaženosť (veľká strata), ale ak máte pravdu, aspoň máte voľné nedele (malá výhra). Pascal teda usúdil, že pokiaľ nie je pravdepodobnosť božej existencia nula, mali by ste svoje stávky vsadiť na vieru.


-



Podobne je to teda aj s rôznymi poverčivými rituálmi, ktoré nám pomáhajú získať pocit kontroly, zbavujú nás úzkosti a zvyšujú našu seba-istotu (a tým často aj výkon). Hoci racionálne vieme, že povera je iracionálna, ak nám ide o veľa, radšej sa so šťastenou nezahrávame.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Zdroje:
1. Čavojová, V., & Jurkovič, M. (2017). Intuition and irrationality. In M. Grežo & M. Sedlár (Eds.), Sociálne procesy a osobnosť 2016 (pp. 77–83). Ústav experimentálnej psychológie, CSPV SAV. http://www.spao.eu/pastevents.php
2. Hutson, M. (2012). The 7 laws of magical thinking: how irrational beliefs keep us happy, healthy, and sane. Penguin Books.
3. Skinner, B. F. (1992). "Superstition" in the pigeon. Journal of Experimental Psychology: General, 121(3), 273–274. https://doi.org/10.1037/0096-3445.121.3.273
4. Malinowski, B. (1954). Magic, Science, and Religion. Doubleday.
5. Whitson, J. A., & Galinsky, A. D. (2008). Lacking control increases illusory pattern perception. Science, 322(5898), 115–117. https://doi.org/10.1126/science.1159845
6. Walker, A. C., Turpin, M. H., Stolz, J. A., Fugelsang, J. A., & Koehler, D. J. (2019). Finding meaning in the clouds: Illusory pattern perception predicts receptivity to pseudo-profound bullshit. Judgment and Decision Making, 14(2), 109–119. http://journal.sjdm.org/18/181212a/jdm181212a.pdf
7.Langer, E. J. (1975). The illusion of control. Journal of Personality and Social Psychology, 32(2), 311–328. https://doi.org/10.1037/0022-3514.32.2.311
8. http://ateisti.sk/pascalova-stavka-nie-je-dokaz-boha-ale-vypocitavosti/

Titulný obrázok: pixabay.com
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail