01.12.2019-18:50:00   |   Marek Dzurenko
#Pravek
#Longformy
Šupinaté alebo jašterotvaré plazy či šupináče (Squamata) dnes zahŕňajú všetky druhy jašterov, hadov a obrúčkovcov. O ich úspechu svedčí skutočnosť, že dodnes bolo opísaných vyše 10 tisíc druhov. Druhovým bohatstvom sa teda vyrovnajú inej veľkej skupine žijúcich stavovcov – vtákom.

Za najväčšie súčasné šupináče považujeme varana komodského (dĺžka 3 metre, hmotnosť 100 kg) a anakondu veľkú (dĺžka 6 metrov, hmotnosť 100 kg). Tieto impozantné plazy by však vyzerali ako trpaslíci v porovnaní s niektorými vrchnokriedovými vodnými formami, ktoré dosahovali dĺžku 10 až 17 metrov a mohli vážiť toľko, čo stredne veľká veľryba.



Tieto jaštery zvané mosasaury sa objavili na začiatku vrchnej kriedy a veľmi rýchlo sa vyvinuli v top predátory morských ekosystémov. Na rozdiel od ichtyosaurov a plesiosaurov však mosasaury tak celkom nenaplnili svoj potenciál, pretože ich vláda skončila predčasne. Spolu s nevtáčimi dinosaurami a ďalšími skupinami totiž vyhynuli na konci druhohôr, len asi 35 miliónov rokov po svojom vzniku. Smola.


-


Kostra gigantického mosasasaura druhu Mosasaurus hoffmanni vystavená v Prírodovednom múzeu v Maastrichte. Práve tento mosasaur bol prvým opísaným zástupcom skupiny. Perexový obrázok znázorňuje jeho pravdepodobný vzhľad počas života.


História skúmania mosasaurov siaha hlboko do 18. storočia. Medzi rokmi 1764 až 1774 boli vykopané dve masívne lebky neznámych zvierat neďaleko holandského mesta Maastricht. Spočiatku boli tieto fosílie interpretované ako pozostatky rýb, krokodílov či vorvaňov, avšak na prelome 18. a 19. storočia ich holandský vedec Adriaan Gilles Camper správne určil ako lebky jašterov. Túto interpretáciu o pár rokov neskôr potvrdil odborník, ktorý bol na takúto úlohu priam predurčený - francúzsky velikán prírodovedy a otec komparatívnej anatómie barón Georges Cuvier. Obaja páni sa zhodli na tom, že skameneliny patrili veľkému jašterovi príbuznému varanom. Gigantický jašter si však musel na oficiálne pomenovanie ešte chvíľu počkať. Vedecké meno „Mosasaurus“ značiace „jašter od rieky Meuse“ dostal až v roku 1822.



Experti sa zhodujú v tom, že mosasaury nepochybne predstavujú šupinaté plazy, doteraz sa však celkom nezhodli v odpovedi na otázku, ktorej súčasnej skupine sú najbližšie príbuzné. Camper, Cuvier a mnohí ďalší sa domnievali, že mosasaury mali blízko k varanom. Už americký priekopník paleontológie Edward Drinker Cope, jeden z účastníkov slávnej „vojny o kosti“, však vyslovil hypotézu, že mosasaury reprezentujú sesterskú skupinu hadov. Mosasasaury a hady zaradil do spoločnej skupiny, ktorú nazval Pythonomorpha. Moderné výskumy naznačujú, že Cope mohol mať pravdu.

„Dolichosauridae“ – vodní príbuzní hadov s nohami


Ešte predtým, než si predstavíme samotné mosasaury, povieme si niečo o ich pravdepodobných blízkych príbuzných – šupinatých plazoch, ktoré neformálne nazývame dolichosaury. Názov „Dolichosauridae“ píšem v úvodzovkách, nakoľko sa nejedná o prirodzenú skupinu (klad), ktorá by zahŕňala všetkých potomkov jediného spoločného predka. V skutočnosti mohli byť niektoré dolichosaury príbuznejšie hadom, než iným dolichosaurom.

Na prelome spodnej a vrchnej kriedy došlo k pozoruhodnej radiácii šupinatých plazov, ktoré začali obsadzovať vodné ekosystémy. Predstaviteľmi tohto rozrôznenia boli dve skupiny – Mosasauroidea (mosasaury a aigialosaury) a Ophidiomorpha (hady a dolichosaury). Typický dolichosaur sa vyznačoval predĺženým telom, redukovanými končatinami a pomerne dlhým krkom, ktorý vždy obsahoval minimálne 10 stavcov. Dosahovali malé rozmery – ich dĺžka nepresiahla jeden meter. Tieto polovodné šupináče lovili ryby a iné menšie živočíchy, pričom predĺžený krk im mohol slúžiť na prenasledovanie a vyťahovanie koristi zo škár a úkrytov.


-


Dolichosaur Adriosaurus suessi dlhým a tenkým telom pripomínal hady, ktorým bol blízko príbuzný. Išlo o malého plaza s dĺžkou asi 25-30 cm.


Dnes rozoznávame asi 15 druhov týchto plazov v 11 rodoch. Ich známy výskyt v čase a priestore sa dlho obmedzoval na európsku Tethys a Západné vnútrozemské more počas začiatku vrchnej kriedy. Novšie nálezy ale fosílny záznam dolichosaurov výrazne rozšírili – tieto tvory podľa všetkého vytrvali až do konca druhohôr. Geologicky najstarším dolichosaurom je Kaganaias zo spodnej kriedy Japonska. Vrstvy hornín, v ktorých bol objavený, vznikli v podmienkach močiara zarasteného hustou vegetáciou, čo znamená, že išlo o sladkovodné zviera.

Medzi najznámejšie dolichosaury patria tethydské rody Adriosaurus a Pontosaurus zo začiatku vrchnej kriedy Slovinska a Chorvátska. Tieto formy už nežili v sladkovodných ekosystémoch, ale plávali v plytkých pobrežných moriach. Severnejšie položené oblasti v rovnakom čase obývali rody Dolichosaurus a Coniasaurus, ktorých fosílie boli objavené v Británii, Nemecku a v prípade koniasaura aj v Spojených štátoch. Nálezy z Nemecka naznačujú, že tieto dva rody vyhľadávali nahromadené vrstvy zo schránok amonitov, v ktorých sa ukrývali alebo lovili korisť.

Rozšírenie dolichosaurov poukazuje na skutočnosť, že žili v teplých, subtropických až tropických vodných ekosystémoch. Ich malé rozmery a štandardný plazí metabolizmus im neumožnili kolonizovať chladnejšie vody vo vyšších zemepisných šírkach. Bohaté zastúpenie dolichosaurov a ďalších raných zástupcov Pythonomorpha (aigialosaury, prvé hady) v západnej časti mora Tethys naznačuje, že skupina Ophidiomorpha (vrátane hadov) vznikla práve v tejto oblasti.


-


Diverzita mosasauroidov. Z ľavého horného rohu v smere hodinových ručičiek aigialosaur Aigialosaurus, halisaurin Halisaurus, tylosaurin Taniwhasaurus a plioplatekarpin Plioplatecarpus.


Mosasauroidea – aigialosaury a mosasaury


Druhá vetva skupiny Pythonomorpha, Mosasauroidea, zahŕňa aigialosaury a mosasaury. Tieto šupináče sa prvýkrát objavili pred asi 100 miliónmi rokov, čiže na samom začiatku vrchnej kriedy. Štandardný jašterí telesný plán sa za pomerne krátky geologický čas zmenil na vysoko špecializovaný, plne prispôsobený trvalému životu vo vodnom prostredí. Končatiny s odlíšenými prstami (tzv. plesiopodálne) sa postupne premenili v plutvy (hydropodálne končatiny). Zatiaľ čo rané mosasauroidy ešte mali normálny, ku koncu sa zužujúci chvost, neskorším formám sa vyvinula polmesiacovitá chvostová plutva. Spočiatku plávali úhorovitým vlnením celého tela (anguiliformný pohyb), neskôr ich však poháňala iba zadná časť tela a chvost (karangiformný pohyb). Mosasaury tak prešli podobnou premenou ako ďalšie dve skupiny druhohorných morských plazov – ichtyosaury a „morské krokodíly“ zo skupiny Metriorhynchidae.

„Aigialosauridae“ – predvoj mosasaurov

Tak ako dolichosaury, ani aigialosaury nepredstavujú prirodzené zoskupenie vzájomne blízko príbuzných druhov. Pojmom „aigialosaur” označujeme primitívne mosasauroidy, ktoré nejde zaradiť do vyspelej skupiny Mosasauridae. Spravidla sem radíme tri rody – Aigialosaurus, Opetiosaurus a Portunatasaurus. Fosílie týchto zvierat poznáme iba z Chorvátska.

Aigialosaury boli obojživelné jaštery stavbou tela pripomínajúce varany. Mali ešte plne vyvinuté kráčavé končatiny a dlhý, bočne sploštený chvost. Podľa všetkého sa dokázali dobre pohybovať na súši i vo vode, kde plávali vlnitými pohybmi celého tela. Obývali pobrežné vody a lagúny mora Tethys, v ktorých lovili ryby a podobnú menšiu korisť.


-


Aigialosaur Opetiosaurus bucchichi plával v plytkých vodách Tethys pred asi 100-94 miliónmi rokov. Jeho meter dlhá fosílna kostra bola objavená na chorvátskom ostrove Hvar.


Mosasauridae – vrcholové predátory vrchnokriedových morí


Hlavná skupina mosasaurov, ktorá zahŕňa najväčšie morské predátory neskorej kriedy a súčasne najväčšie šupinaté plazy v dejinách Zeme. Na rozdiel od primitívnych aigialosaurov boli mosasauridy rozšírené po celom svete – ich fosílie sme objavili na všetkých kontinentoch vrátane Antarktídy. Výskyt vo vysokých zemepisných šírkach a izotopové analýzy naznačujú, že vyspelé mosasaury mali stálu telesnú teplotu. Z viacerých nálezov novorodených jedincov a gravidných samíc vyplýva, že mosasaury boli živorodé. Schopnosť rodiť živé mláďatá sa u nich vyvinula veľmi skoro, ešte predtým, než trvalo obsadili vodné prostredie. Ako ukázal objav čerstvo narodených mláďat rodu Clidastes vo vrstvách uložených v otvorenom mori, mláďatá boli ihneď po narodení schopné samostatného života.



Napriek tomu, že mosasaury majú na rozdiel od niektorých iných fosílnych plazov (ichtyosaury, plesiosaury) žijúcich príbuzných, naše dlhodobé predstavy o tom, ako vyzerali a ako sa pohybovali, sa časom ukázali ako celkom nesprávne. Po veľmi dlhý čas sme si mysleli, že všetky mosasaury sa pohybovali úhorovitým vlnením celého tela, dnes však už vieme, že evolučne pokročilé formy zaberali iba zadnou časťou tela a chvostom, rovnako ako vyspelé ichtyosaury, žraloky či veľryby. Fosília rodu Platecarpus spred 80 miliónov rokov so zachovaným obrysom a mäkkými časťami tela ukázala, že chvost pokročilých, hydropodálnych mosasaurov bol ukončený asymetrickou, čiastočne polmesiacovitou plutvou. Tú tvoril kožovitý záhyb na hornej a nadol stočené chvostové stavce na dolnej strane chvosta.


-


Exemplár s označením LACM 128319 reprezentuje najlepšie zachovanú fosíliu mosasaura vôbec. Jedinec reprezentujúci druh Platecarpus tympaniticus poodhalil mnohé tajomstvá o vonkajšej a vnútornej anatómii mosasaurov. Platecarpus žil pred asi 80 miliónmi rokov a jeho morfológia a anatómia ukazuje, že zástupcovia skupiny Mosasauridae si vyvinuli pokročilé adaptácie na život vo vode len 10 miliónov rokov po svojom vzniku.


Fantastická fosília odhalila ďalšie detaily o vonkajšom vzhľade a dokonca aj o vnútornej anatómii týchto pozoruhodných jašterov. Telesný pokryv tvorili kosoštvorcové šupiny s priemerom 1-2 cm. Prítomnosť a distribúcia melanozómov u iného druhu ukázala, že mosasaury boli sfarbené tmavšie na chrbtovej a svetlejšie na spodnej strane tela. Takýto vzor, nazývaný countershading (v preklade „protitieňovanie“), je typický pre mnohé morské stavovce. V starších ilustráciach bývali mosasaury vyobrazované s chrbtovým lemom či hrebeňom. Žiadnu takúto štruktúru však nemali – jej domnelé fosílne zvyšky sa ukázali byť pozostatkom chrupavky priedušnice. Chrbát mosasaurov bol teda hladký a neniesol žiadne hrebene, ostne či pancier (tvorcov filmu Jurský svet táto skutočnosť zjavne nezaujímala).

Na rozdiel od svojich hadích príbuzných mali mosasaury vyvinuté oba pľúcne laloky (u hadov je ľavý lalok zakrpatený alebo chýba). Vnútorné orgány boli posunuté dopredu podobne ako u veľrýb, vďaka čomu mohli mať hydrodynamickejšie stavané telo. Je prakticky isté, že mosasaury tak ako hady a mnohé jaštery „ochutnávali“ pachy vo svojom prostredí pomocou dlhého rozoklaného jazyka napojeného na špeciálny Jacobsonov orgán. Stavba kosteného labyrintu, čiže vnútorného ucha naznačuje, že počuli lepšie ako dnešné hady, ktoré nemajú vyvinuté uši a sú schopné vnímať len vibrácie.


-


Rekonštrukcia kostry a obrys tela platekarpa. Chvost sa v poslednej tretine stáčal nadol a vystužoval dolný lalok chvostovej plutvy.


Mosasaury mali kinetické lebky, čo znamená, že niektoré kosti neboli pevne spojené a tak dokázali doširoka roztvoriť čeľuste a pohltiť nadmerne veľkú potravu. V udržaní koristi im pomáhali prídavné zuby na podnebí. Niektoré neskoršie, špecializované formy však už nemali natoľko pohyblivé lebky a zrejme lovili iba menšiu korisť.



Napriek svojej pomerne krátkej existencii a predčasnému vyhynutiu na konci kriedy boli členovia skupiny Mosasauridae tvarovo i ekologicky rôznorodí – poznáme sladkovodné a morské formy, z ktorých niektoré žili v plytších vodách na pobreží a iné v otvorenom mori. Niektoré ulovili čokoľvek, čo dokázali premôcť, ďalšie sa špecializovali na lov iných morských plazov, rýb, hlavonožcov či lastúrnikov. Mosasauridy systematicky delíme do šiestich podskupín:

Yaguarasaurinae a Tethysaurinae – rané mosasaury vstupujú do sladkých vôd

Tieto dve podskupiny zahŕňajú primitívne mosasaury s plesiopodálnymi končatinami. Zástupcovia Yaguarasaurinae dosahovali pomerne malé rozmery, obyčajne dorastali do dĺžky 2 až 3 metre, avšak najväčší z nich – kolumbijský Yaguarasaurus – meral až 5 metrov.

Unikátnym členom podskupiny Tethysaurinae je Pannoniasaurus z maďarského náleziska Csehbánya. Ide o doteraz jediného známeho mosasaura, ktorý obýval sladkovodné prostredie. Dosahoval maximálnu dĺžku 6 metrov a vyznačoval sa plochými, akoby krokodílími čeľusťami. Jeho robustná stavba panvy a pravdepodobne plesiopodálne končatiny naznačujú, že mohol rovnako ako niektoré krokodíly striehnuť na suchozemskú korisť v plytčinách.


-


Pozoruhodný Pannoniasaurus inexpectatus žil v riekach, jazerách a močiaroch súostrovia v západnej časti mora Tethys. S dĺžkou 6 metrov to bol najväčší sladkovodný predátor vo svojom ekosystéme. Jeho korisťou mohli byť aj dinosaury.


Halisaurinae – prvé mosasaury s plutvami

Podskupina Halisaurinae zahŕňa bazálne a takmer kozmopolitne rozšírené rody Halisaurus a Eonatator (dĺžka 3 až 4 metre), ako aj vyspelé a špecializované rody Phosphorosaurus a Pluridens. Všetci zástupcovia Halisaurinae mali podlhovasté, valcovité telá a končatiny, ktoré sa už podobali na plutvy evolučne pokročilejších mosasaurov. Päťmetrový Pluridens zo severnej Afriky mal omnoho vyšší počet zubov ako ostatné mosasaury a ich tvar indikuje, že sa zrejme špecializoval na lov rýb a mäkkýšov. Spôsobom života mohol pripomínať ichtyosaury.

Zaujímavým halisaurinom bol japonský Phosphorosaurus, dorastajúci do dĺžky 3 metre. Stavba jeho lebky naznačuje, že mal dobre vyvinuté binokulárne videnie a mimoriadne veľké oči. Pravdepodobne išlo o predátora loviaceho v noci. Vďaka nočnej aktivite si nemusel konkurovať s inými, väčšími mosasaurami.


-


Phosphorosaurus ponpetelegans z ostrova Hokkaido mal najlepšie vyvinutý zrak zo všetkých mosasaurov. Z rovnakých neskorokriedových hornín sú známe aj nálezy rýb zo skupiny Myctophidae a desaťramenných hlavonožcov, ktorých dnešní zástupcovia sa vyznačujú bioluminiscenciou, čiže „svetielkujú“. Autori opisu nočného mosasaura sa domnievajú, že Phosphorosaurus poľoval na takúto svetielkujúcu korisť.


Plioplatecarpinae – menší lovci rýb a hlavonožcov

Zástupcom Plioplatecarpinae sa darilo najmä v skorých fázach vrchnej kriedy, na sklonku obdobia ich však začali vytláčať väčšie mosasauriny. Išlo o stredne veľké formy s dĺžkou 3 až 7 metrov. Najznámejším členom skupiny bol Platecarpus, ktorý je známy z množstva fosílnych zvyškov objavených v štáte Kansas, ktorého územie kedysi pokrývalo Západné vnútrozemské more. Práve Kansas je jedným z najlepších svetových nálezísk mosasaurov a ďalších obyvateľov vnútrozemského mora, ktoré v kriede rozdeľovalo Severnú Ameriku. Obsah žalúdkov platekarpa ukázal, že tento 5 až 6 metrov dlhý mosasaur bol rybožravý a dokázal sa zmocniť rýb s dĺžkou vyše jedného metra.

Neskorší rod Plioplatecarpus sa pravdepodobne vyvinul priamo z rodu Platecarpus. Plioplatecarpus obýval skôr plytšie vody a mal tenšie zuby a ľahšie stavané čeľuste. Špecializoval sa na lovenie menších hlavonožcov bez vonkajšej schránky, čo potvrdili nálezy pozostatkov belemnitov v jeho tráviacom trakte.

Tylosaurinae – prvá vlna gigantických makropredátorov

Podobne ako Plioplatecarpinae, aj členovia Tylosaurinae mali najbohatšie zastúpenie počiatkom vrchnej kriedy, kým im v samom závere periódy nezačali konkurovať úspešnejšie a rôznorodejšie Mosasaurinae. Tylosauriny boli prvé mosasaury, ktoré nadobudli obrie rozmery – rody ako Hainosaurus a Tylosasaurus dosahovali dĺžku 12 až 15 metrov.


-


Hainosaurus bernardi z Kanady bol istý čas považovaný za najväčšieho mosasaura. Pôvodný odhad veľkosti 17 metrov neskorší autori upravili na skromnejších, no stále pôsobivých 12 metrov.

Populárny Tylosaurus zo Západného vnútrozemského mora je ozdobou mnohých amerických prírodovedných múzeí a patrí medzi najlepšie preskúmané mosasaury. Tento vyše trinásťmetrový obor bol potravný a ekologický generalista, čo znamená, že obýval širokú škálu prostredí a dokázal uloviť rôznorodú korisť. Podľa analýzy obsahu prvkov (konkrétne vzácnych zemín) vo fosílnych pozostatkoch, Tylosaurus plával v pobrežných plytčinách i hlbokých vodách ďalej od pobrežia. Paleontológovia v jeho útrobách našli zvyšky žralokov, rýb, korytnačiek, morských vtákov, plesiosaurov a dokonca aj iného, menšieho mosasaura.

Tylosauriny sa vyznačovali predĺženým koncom hornej čeľuste. Niektorí vedci sa nazdávajú, že tento útvar mohli používať ako baranidlo pri love alebo vnútrodruhových súbojoch. Posledným tylosaurinom bol desaťmetrový Kaikaifilu z Antarktídy, ktorý prežil až úplného konca druhohôr.

Mosasaurinae – ekologicky a morfologicky najpestrejšia skupina

Medzi mimoriadne rôznorodé mosasauriny patria tak primitívne plesiopodálne formy, ako aj evolučne najpokročilejšie mosasaury vôbec. Miniatúrny texaský Dallasaurus spred 92 miliónov rokov bol sotva jeden meter dlhý, mal plesiopodálne končatiny a jeho chvost neniesol plutvu.



Typickú veľkostne a evolučne „prostrednú“ formu s už vyvinutými plutvami reprezentuje Clidastes, ďalší bežný obyvateľ Západného vnútrozemského mora. Analýza obsahu vzácnych prvkov naznačila, že tento štvormetrový predátor preferoval odlišné prostredie v závislosti od stupňa vývinu. Kým mláďatá žili neďaleko pobrežia, staršie jedince obsadzovali hlbšie vody.


-


Dallasaurus turneri je najmenší a najbazálnejší známy druh podskupiny Mosasaurinae. Vo vode plával vlnitými pohybmi celého tela a je pravdepodobné, že mohol ešte vyliezať na súš.


Neskoršie mosasauriny dosahovali omnoho väčšie rozmery a vykazovali adaptácie na pelagický spôsob života v otvorenom oceáne. Asi najnezvyčajnejšie boli durofágne formy Carinodens a Globidens s guľovitými zubami, ktoré používali na drvenie schránok mäkkýšov. Carinodens bol iba 3 metre dlhý a pravdepodobne konzumoval menšie druhy lastúrnikov. Dvojnásobne dlhší a lepšie preskúmaný Globidens z Afriky a Severnej Ameriky mohol poľovať na väčšie lastúrniky a hlavonožce amonity.

Najväčšími zástupcami podskupiny boli makropredátory Prognathodon s dĺžkou do 12 metrov a nekorunovaný kráľ mosasaurov Mosasaurus (perexový obrázok). Oba rody mali robustné a dozadu zahnuté zuby a požierali veľkú korisť, predovšetkým iné morské plazy. Mosasaurus mal kozmopolitné rozšírenie a obýval hlbšie vody ďaleko od pobrežia. Európsky druh Mosasaurus hoffmanni bol najväčším mosasaurom vôbec, dosahoval dĺžku vyše 17 metrov a mohol si trúfnuť prakticky na čokoľvek.

Vrcholom evolúcie mosasaurov však neboli obrovské makropredátory ako Mosasaurus, ale ichtyosaury pripomínajúci Plotosaurus z Kalifornie. Ako jediný mosasaur mal nepohyblivú lebku, čo odráža skutočnosť, že nepotreboval doširoka roztvoriť papuľu, keďže sa potravne špecializoval na menšie ryby. Stavba jeho tela vykazuje konvergencie s ichtyosaurami. Vyznačoval sa zväčšenými očnicami, tenkým a úzkym rypákom a dlhými kužeľovitými zubami. Jeho prúdnicovité telo bolo skvele prispôsobené na aktívne prenasledovanie koristi v otvorenom mori.


-


Diverzita mosasaurinov. Z ľavého horného rohu v smere hodinových ručičiek Prognathodon, Goronyosaurus, Globidens a Plotosaurus. Každý z nich sa vyznačoval osobitými adaptáciami, ktoré indikujú zameranie na odlišný typ potravy.


Ktovie, kam by až viedla evolúcia mosasaurov, nebyť vymierania na konci kriedy. Je možné, že by sa vyvinuli v ešte špecializovanejšie a podivuhodnejšie formy, napríklad v podobe filtrátorov. To sa ale už nikdy nedozvieme, keďže osud im nenadelil dlhší čas. Napriek pomerne krátkemu pôsobeniu však mosasaury dosiahli celosvetový úspech a vyvinuli sa v pestrú paletu foriem. A preto som im právom venoval posledný diel tohto seriálu.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


-

Za cenné rady a pripomienky k článku sa chcem poďakovať paleontológovi a odborníkovi na druhohorné morské plazy Danielovi Madziovi z Ústavu paleobiológie Poľskej akadémie vied.

Zdroje

Everhart, M. J. (2017). Oceans of Kansas: a natural history of the Western Interior Sea. Indiana University Press.
Field, D. J., LeBlanc, A., Gau, A., & Behlke, A. D. (2015). Pelagic neonatal fossils support viviparity and precocial life history of Cretaceous mosasaurs. Palaeontology, 58(3), 401-407.
Harrell, T. L., & Pérez-Huerta, A. (2015). Habitat preference of mosasaurs indicated by rare earth element (REE) content of fossils from the Upper Cretaceous marine deposits of Alabama, New Jersey, and South Dakota (USA). Netherlands Journal of Geosciences, 94(1), 145-154.
Konishi, T., Caldwell, M. W., Nishimura, T., Sakurai, K., & Tanoue, K. (2016). A new halisaurine mosasaur (Squamata: Halisaurinae) from Japan: the first record in the western Pacific realm and the first documented insights into binocular vision in mosasaurs. Journal of Systematic Palaeontology, 14(10), 809-839.
LeBlanc, A. R., Caldwell, M. W., & Lindgren, J. (2013). Aquatic adaptation, cranial kinesis, and the skull of the mosasaurine mosasaur Plotosaurus bennisoni. Journal of Vertebrate Paleontology, 33(2), 349-362.
Lindgren, J., Caldwell, M. W., Konishi, T., & Chiappe, L. M. (2010). Convergent evolution in aquatic tetrapods: insights from an exceptional fossil mosasaur. PloS one, 5(8), e11998.
Lindgren, J., Polcyn, M. J., & Young, B. A. (2011). Landlubbers to leviathans: evolution of swimming in mosasaurine mosasaurs. Paleobiology, 37(3), 445-469.
Lindgren, J., Kaddumi, H. F., & Polcyn, M. J. (2013). Soft tissue preservation in a fossil marine lizard with a bilobed tail fin. Nature Communications, 4, 2423.
Madzia, D., & Cau, A. (2017). Inferring ‘weak spots’ in phylogenetic trees: application to mosasauroid nomenclature. PeerJ, 5, e3782.
Mekarski, M. C., Japundžić, D., Krizmanić, K., & Caldwell, M. W. (2019). Description of a new basal mosasauroid from the Late Cretaceous of Croatia, with comments on the evolution of the mosasauroid forelimb. Journal of Vertebrate Paleontology, e1577872.
Mekarski, M. C., Pierce, S. E., & Caldwell, M. W. (2019). Spatiotemporal Distributions of Non-ophidian Ophidiomorphs, with implications for their origin, radiation, and extinction. Frontiers in Earth Science, 7, 245.
Ross, M. R. (2009). Charting the Late Cretaceous seas: mosasaur richness and morphological diversification. Journal of vertebrate paleontology, 29(2), 409-416.
Schulp, A. S., Mulder, E. W. A., & Schwenk, K. (2005). Did mosasaurs have forked tongues?. Netherlands Journal of Geosciences, 84(3), 359-371.
Schulp, A. S., Vonhof, H. B., Van der Lubbe, J. H. J. L., Janssen, R., & Van Baal, R. R. (2013). On diving and diet: resource partitioning in type-Maastrichtian mosasaurs∙. Netherlands Journal of Geosciences, 92(2-3), 165-170.
Yi, H., & Norell, M. (2018). The bony labyrinth of Platecarpus (Squamata: Mosasauria) and aquatic adaptations in squamate reptiles. Palaeoworld.

Obrázky: Jonagold2000 (perex), Ghedoghedo, SmokeyBJB, Dmitry Bogdanov, FunkMonk, Johan Lindgren, Michael W. Caldwell, Takuya Konishi, Luis M. Chiappe, Stephanie Abramowicz, Karen Knauer, László Makádi, Attila Ősi, Jony Cooper, Julian Johnson
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail

Najčítanejšie za rok