17.06.2020-13:20:00   |   Marek Dzurenko
#Pravek
#Longformy
V sérii článkov o morských plazoch druhohôr som predstavil takmer všetky dôležité skupiny, ktorých zástupcovia sa adaptovali na život v oceánoch. Tie najznámejšie a najúspešnejšie – ichtyosaury, plesiosaury a mosasaury – si vyslúžili samostatné diely. Všetky opisované evolučné línie s výnimkou mosasaurov nemajú žiadnych žijúcich blízkych príbuzných a ich tvar tela a spôsob života na nás pôsobia exoticky, ba priam bizarne.

Delfínovité ichtyosaury, štvorplutvé plesiosaury, hadovité mosasaury a ďalšie fosílne plazy ale neboli jedinými plazími obyvateľmi morí a oceánov v dobách, keď Zemi vládli dinosaury. Obraz podmorského sveta druhohôr by nebol kompletný bez viac či menej vzdialených príbuzných plazov, ktoré obývajú morské ekosystémy aj v súčasnosti. Preto som sa rozhodol sériu skutočne skompletizovať a rozšíriť ju o dodatok, v ktorom čitateľom predstavím podivuhodné morské krokodylomorfy a morské korytnačky a hady mezozoika.



Začnem od skupín, ktoré boli na morské formy najbohatšie a dosiahli najvyššiu rôznorodosť. Reč bude o dvoch kladoch krokodílom príbuzných plazov, ktoré patria spolu so súčasnými krokodílmi, aligátormi, kajmanmi, gaviálmi a rozličnými sladkovodnými a suchozemskými skupinami do širšieho kladu Crocodylomorpha. Prvá skupina zahŕňa takmer výlučne morské živočíchy, tá druhá obsahuje zvieratá, z ktorých niektoré žili v morskom prostredí a iné v riekach a jazerách. Keďže sa článok venuje morským plazom, podrobnejšia reč bude len o taxónoch, ktoré dobyli moria.

Thalattosuchia – skutočne morské „krokodíly“


Všetky súčasné krokodíly sú polovodné predátory loviace korisť zo zálohy. Prví zástupcovia Crocodylomorpha však žili na súši a rôznorodé vyhynuté formy krokodílom príbuzných plazov obsadzovali široké spektrum ekologických ník a obývali rozličné prostredia, vrátane morí a oceánov. Talátosuchiany, v doslovnom preklade „morské krokodíly“, si svoje meno naozaj zaslúžia. Ide o jedinú evolučnú líniu krokodílovitých archosaurov (Crocodylomorpha), ktorej zástupcovia sa prispôsobili trvalému životu v moriach.

Delíme ich na dve podskupiny – Teleosauridae, ktoré žili v pobrežných oblastiach a dokázali sa pohybovať aj na súši a plne pelagické Metriorhynchidae, ktoré z vody pravdepodobne nikdy nevychádzali. Na rozdiel od viacerých iných morských plazov druhohôr ale štruktúra kostného tkaniva talátosuchianov poukazuje na to, že nešlo o zvieratá so stálou telesnou teplotou a ich tepelný režim sa nijak zásadne neodlišoval od dnešných krokodílov. Aj rastová krivka talátosuchianov pripomínala veľké krokodíly. Mláďatá rástli veľmi rýchlo, ich rast sa ale v neskorších fázach života výrazne spomalil.

Mal by som dodať, že talátosuchiany sú jednými z mála druhohorných stavovcov, ktorých fosílne pozostatky boli objavené na území Slovenskej republiky, konkrétne v jej severovýchodnej časti. Z náleziska Beňatina pochádza zub priradený strednojurskému teleosauridovi rodu Steneosaurus. Z vrchnojurských sedimentov neďaleko obce Kyjov bol opísaný oveľa väčší zub, ktorého majiteľom bol pravdepodobne metriorynchid Plesiosuchus, jeden z najväčších zástupcov skupiny.


-


Teleosaurid Steneosaurus bollensis zo strednej jury Anglicka a Nemecka patril medzi stredne veľké talátosuchiany. Tento alebo príbuzný druh žil aj na území dnešného Slovenska, čo dokladá nález fosílneho zuba z Beňatiny.


Teleosauridae

zahŕňa krokodylomorfy, ktoré ešte neboli plne adaptované na život v moriach. Až na pár špecializovaných vrchnojurských foriem ich kostry nevykazujú žiadne špecializované znaky typické pre pelagické štvornožce. Hoci väčšina osídľovala slané vody, prinajmenšom niektoré ázijské rody (Peipehsuchus z Číny) obývali jazerá. Žili prevažne obojživelným spôsobom života v plytkých pobrežných vodách a svoje vajcia kládli na súši podobne ako moderné krokodíly. Pri love ležali nehybne na dne a vyčkávali na korisť, ktorej sa zmocnili prudkým pohybom hlavy s dlhými a tenkými čeľusťami. Na dne ich udržiaval ťažký chrbtový pancier tvorený kostenými doštičkami, tzv. osteodermami.



Prvé teleosauridy ako trojmetrový Pelagosaurus z plytkých epikontinentálnych vôd Európy sa vo fosílnom zázname objavujú od spodnej jury pred približne 180 miliónmi rokov. Pelagosaurus sa výzorom a spôsobom života podobal gaviálovi a jeho dlhý a úzky pysk vybavený množstvom ostrých kónických zubov sa skvele hodil na chytanie rýb.

Niektoré neskoršie rody, napríklad Macrospondylus a Mystriosaurus vykazujú znaky indikujúce rôznorodejšiu potravu, ktorá mohla zahŕňať nielen ryby, ale aj iné menšie stavovce. Stredná jura bola obdobím najväčšieho rozkvetu teleosauridov– počas tejto epochy žilo najviac druhov s rôznymi životnými štýlmi. Dosahovali čoraz väčšie rozmery – Steneosaurus známy zo západnej Európy a Maroka dorastal do dĺžky 5 metrov. Vo vrchnej jure celková diverzita teleosauridov klesla, vyvinuli sa ale špecializované a gigantické formy. Rody Aeolodon, Bathysuchus a Sericodon sa adaptovali na život v hlbších vodách otvorených morí, čo naznačujú znaky ako hladká lebka, redukcia panciera z osteodermov a výrazne skrátené predné končatiny.


-


Na obrázku sú tri jurské druhy veľkého teleosaurida rodu Machimosaurus. Najväčšie rozšírenie mal M. hugii, ktorý vyzerá byť najlepšie prispôsobený na prekonávanie veľkých vzdialeností v otvorenom mori.


Vskutku spektakulárnym rodom bol Machimosaurus. Tri druhy tohto teleosaurida dosahujúce dĺžku od 6 do 9 metrov obývali prostredie morských pobreží a lagún Európy počas vrchnej jury. Čeľuste machimosaura vyzerajú byť prispôsobené na durofágiu, čiže chytanie a spracovanie koristi s tvrdým pancierom. Jeho potrava pravdepodobne pozostávala predovšetkým z korytnačiek a rýb s hrubými šupinami. O teleosauridoch sme si ešte donedávna mysleli, že vyhynuli na konci jury, túto domnienku ale v roku 2015 vyvrátil opis spodnokriedového druhu machimosaura z Tuniska. Gigantický Machimosaurus rex mal lebku dlhú 160 centimetrov a pri celkovej dĺžke tela 10 metrov išlo o najväčšieho talátosuchiana všetkých čias. Tento obor lovil nielen početné korytnačky, s ktorými zdieľal lagúny na južnom okraji mora Tethys, ale mohol striehnuť aj na suchozemskú a podstatne väčšiu korisť. Svedčia o tom stopy na kostiach sauropódnych dinosaurov, ktoré boli priradené práve machimosaurovi.

Metriorhynchidae

boli na rozdiel od obojživelných teleosauridov omnoho lepšie prispôsobené na trvalý pobyt vo vode. Mali predĺžené hydrodynamické telo, končatiny premenené na plutvy a stavce na konci ich chvosta sa stáčali nadol a vystužovali polmesiacovitú plutvu. Pancier z osteodermov úplne stratili, čo je v rámci skupiny Crocodylomorpha unikát. Hladké telo znížilo odpor vody, čo zlepšilo ich plavecké schopnosti. Ich nohy sa nehodili na pohyb na súši a stavba panvovej oblasti naznačuje, že rodili mláďatá priamo vo vode. Priamy dôkaz o vajcorodosti či živorodosti metriorynchidov nemáme, ak by ale naozaj boli živorodé, išlo by o jediné archosaury (skupina plazov zahŕňajúce krokodíly a dinosaury vrátane vtákov), u ktorých sa vyvinula schopnosť rodiť živé mláďatá. Lebka metriorynchidov bola hladká bez typickej ornamentácie a v nosovej oblasti sa nachádzali zväčšené soľné žľazy, ktoré napomáhali pri osmoregulácii. Orientovali sa primárne pomocou zraku, o čom svedčia veľké očnice a slabo vyvinuté centrum čuchu.


-


Dva veľmi odlišné metriorynchidy. Makropredátor Dakosaurus (vľavo) poľoval predovšetkým na iné morské plazy, zatiaľ čo Cricosaurus bol špecialista na chytanie rýb.


Metriorynchidy boli medzi prvými opísanými fosílnymi plazmi (Geosaurus bol opísaný už v roku 1816), ich objav ale zatienili nálezy ichtyosaurov, plesiosaurov a dinosaurov, ktoré sa stali senzáciou viktoriánskej éry. Ich geologický záznam siaha od strednej jury po spodnú kriedu a existovali po rovnako dlhý čas ako vrchnokriedové mosasaury, čiže asi 35 miliónov rokov. Z geografického hľadiska sú známe prevažne z Európy, v posledných rokoch však pribudli nové nálezy z Južnej a strednej Ameriky a Ruska. Primitívne metriorynchidy mali predĺžený rypák, neskoršie a pokročilejšie formy z podskupín Geosaurinae a Metriorhynchinae sa vydali odlišnými evolučnými trajektóriami. Metriorynchinom sa čeľuste ešte viac stenčili, kým geosaurinom sa naopak skrátili a zhrubli.



Podskupina Metriorhynchinae dostala názov podľa rodu Metriorhynchus. Tento trojmetrový predátor plával vo vodách Európy počas strednej a vrchnej jury. Metriorynchiny poľovali na menšiu a poddajnejšiu korisť, najmä hlavonožce a ryby. Na lov rýb sa špecializovali evolučne vyspelé rody Rhacheosaurus a Cricosaurus, ktoré vykazujú pokročilé adaptácie na pelagický spôsob života a aktívne prenasledovanie koristi. Najviac sa to prejavilo u rodu Cricosaurus, ktorý niektorými znakmi (zväčšené očnice, nozdry posunuté dozadu, stavba končatín, atď.) pripomínal ichtyosaury. O výborných plaveckých schopnostiach tohto metriorynchina svedčí skutočnosť, že ako jeden z mála talátosuchianov dosiahol kozmopolitné rozšírenie. Jeho fosílie poznáme nielen z európskych krajín, ale aj z Argentíny, Kuby a Mexika.

Zástupcovia Geosarinae patrili spolu s krátkokrkými plesiosaurami pliosauridmi medzi vrcholové predátory morských ekosystémov od strednej jury až po spodnú kriedu. Ich chrup bol tvarovo rôznorodejší ako u metriorynchinov. Napríklad Suchodus zo strednej a vrchnej jury Anglicka a Francúzska mal rovné a na vrcholoch zaokrúhlené zuby prispôsobené na drvenie schránok amonoidných hlavonožcov. Iné formy boli mohutné makropredátory poľujúce na iné morské plazy. Medzi najznámejšie patrí celosvetovo rozšírený a asi 4 metre dlhý Dakosaurus, ktorý si vyslúžil prezývku „Godzilla“. Dakosaurus mal na pomery krokodílích plazov netypicky krátke a vysoké čeľuste vyzbrojené zahnutými pílkovanými zubmi. Stavbou lebky sa ponášal skôr na teropódne dinosaury a silným stiskom mohol drviť kosti ako Tyrannosaurus. Trojmetrový Geosaurus z Francúzska a Nemecka tvarom chrupu pripomínal žraloka modrého. Jeho zuby sa hodili na porciovanie mäsa koristi. Oba tieto rody žili od vrchnej jury po spodnú kriedu.


-


Pôsobivé modely geosaura (vľavo) a dakosaura v expozícii Museum am Löwentor v Stuttgarte.


Dakosaurus a Geosaurus však neboli ani zďaleka najväčšími metriorynchidmi. O niečo väčšie rozmery dosahovali rody Tyrannoneustes a Torvoneustes, dorastajúce do celkovej dĺžky 5 metrov. Absolútny rekord drží Plesiosuchus z vrchnej jury Anglicka, ktorý dosahoval dĺžku až 7 metrov. To je už veľkostná kategória ich súčasníkov a hlavných konkurentov pliosauridov. Aspoň na jednom mieste na Zemi však vládli talátosuchiany neobmedzene – v Solnhofene Nemecka. Lokalita preslávená nálezmi pravtáka archeopteryxa bola kedysi plytkým a hypersalínnym morom a nežili tu žiadne pliosauridy. Všetky morské plazy dlhšie ako 2 metre tu boli metriorynchidy. Plytké more obývali štyri rody – Cricosaurus, Rhacheosaurus, Geosaurus a Dakosaurus. Spoločná existencia viacerých metriorynchidov jasne poukazuje na rozdelenie ekologických ník. Zjednodušene povedané, každý z týchto morských „krokodílov“ sa hral na vlastnom piesočku a zameriaval sa na odlišné zdroje potravy.

Talátosaury vyhynuli v spodnej kriede pred asi 130 miliónmi rokov. Ich zánik bol pravdepodobne podmienený viacerými súbežnými faktormi – stratou habitatov, klimatickými zmenami a konkurenciou zo strany iných morských plazov.

Tethysuchia – krokodylomorfy slaných aj sladkých vôd


Ďalšou veľkou skupinou krokodílom blízkych archosaurov bola Tethysuchia (v preklade „krokodíly z Tethys“). Mnohé druhy na prvý pohľad pripomínali gaviály tenkými a predĺženými čeľusťami s vysokým počtom zubov. Tetysuchiany sa prvotne vyvinuli v sladkovodných ekosystémoch, viaceré evolučné línie však neskôr obsadili vody pri morskom pobreží. Väčšinu tetysuchianov môžeme zaradiť do dvoch podskupín – prevažne sladkovodné Pholidosauridae a zväčša morské Dyrosauridae. V rámci pôvodne sladkovodných folidosauridov sa na život v mori nezávisle adaptovali dva rody – Oceanosuchus zo začiatku vrchnej kriedy Francúzska a Terminonaris, ktorého fosílie boli objavené vo vrchnokriedových vrstvách Kanady a USA. Pre zaujímavosť spomeniem, že medzi folidosauridy patril aj jeden z najväčších krokodílovitých plazov vôbec – takmer 10 metrov dlhý Sarcosuchus, ktorý však obýval sladké vody.


-


Diverzita morských zástupcov Crocodylomorpha. Z ľavého horného rohu v smere hodinových ručičiek teleosaurid Pelagosaurus, metriorynchin Metriorhynchus, geosaurin Tyrannoneustes a dyrosaurid Dyrosaurus.


Dyrosauridae

predstavujú odvodenú skupinu tetysuchianov, ktorej členovia sa objavili až na sklonku kriedy a patrili medzi jednu z viacerých línií krokodylomorfov, ktoré prežili vymieranie na konci druhohôr. Najväčší rozvoj prežívali počas skorých treťohôr v epochách paleocén a eocén. Dyrosauridy boli pôvodne morské a väčšina foriem ostala verná pobrežným vodám. Dva juhoamerické rody neskôr prešli do sladkovodného prostredia. Morské dyrosauridy sa ekológiou a tvarom tela podobali na talátosuchiany, nikdy však nedosiahli tak pokročilý stupeň adaptácie na pelagický spôsob života ako metriorynchidy a na konci eocénu vymreli. Išlo o rybožravé predátory, z ktorých najväčšie – napríklad Dyrosaurus zo severnej Afriky – dorastali do maximálnej dĺžky 6 metrov.

Morské korytnačky druhohôr


Dnešné morské korytnačky (Chelonioidea) sú vlajkovými druhmi ochrany prírody a patria medzi najcharizmatickejších zástupcov morskej megafauny súčasnosti. Rozoznávame 7 druhov, z toho 6 radíme medzi karetovité (Cheloniidae) a jeden – kožatku morskú (Dermochelys coriacea) – medzi kožatkovité (Dermochelydidae). Karetovité sa vyznačujú tvrdým pancierom, kým najväčšia súčasná korytnačka kožatka má výrazne redukovaný karapax (horný diel panciera) pokrytý svalovinou a kožou. Súčasných 7 druhov však reprezentuje len zlomok diverzity skupiny Chelonioidea. V druhohorách mohol existovať až tucet rôznych evolučných línií morských korytnačiek, ktoré obývali široké spektrum morských habitatov od ústí riek po otvorený oceán. Chelonioidy sú výborne adaptované na pelagický spôsob života a majú silne modifikované lebky, redukovaný pancier a končatiny premenené na plutvy.


-


Vystavená kostra vrchnokriedovej morskej korytnačky druhu Protostega gigas.


Chelonioidea pritom neboli jedinou skupinou korytnačiek, v rámci ktorej sa vyvinuli formy žijúce v mori. Morské formy sa druhotne objavili napríklad u skrytohlavých korytnačiek príbuzných terekám zo skupiny Bothremydidae, ktoré žili od začiatku vrchnej kriedy po mladšie treťohory. Systematika chelonioidov je komplikovaná a stále nie celkom ustálená. Kedysi boli medzi ne radené aj primitívnejšie rody Ctenochelys a Toxochelys zo známych nálezísk stredozápadu USA, kde sa uchovalo množstvo fosílnych obyvateľov dávneho Západného vnútrozemského mora. Moderné fylogenetické analýzy ich radia mimo skupinu Chelonioidea. Tieto rané morské korytnačky mali ešte nahor smerujúce oči, čo znamená, že väčšinu života strávili na dne pobrežných plytčín. Pokročilejšie morské korytnačky majú oči smerujúce do strán. Druhovo najpočetnejšie a najspektakulárnejšie morské korytnačky boli protostegidy (Protostegidae). Tie si predstavíme bližšie.

Protostegidae – opancierovaní obri

Protostegidy boli tvarom tela i ekológiou rôznorodé a veľmi skoro počas svojej evolučnej histórie dosiahli globálne rozšírenie. Objavili sa v spodnej kriede (Santanachelys z Brazílie spred 112 miliónov rokov), podľa všetkého však vyhynuli pár miliónov rokov pred hromadným vymieraním na konci kriedy. Niektoré z nich dosiahli vskutku impozantné rozmery a patrili medzi najväčšie korytnačky všetkých čias. Napríklad Protostega a Archelon z vrchnej kriedy Severnej Ameriky spred 83-74 miliónov rokov dorastali do celkovej dĺžky 3, resp. 4 metre. Podobné rozmery ako Archelon dosiahol aj austrálsky rod Cratochelone, ktorý žil omnoho skôr, už počas spodnej kriedy pred približne 105-100 miliónmi rokov. Iné boli podstatne menšie, no tvarovo zaujímavejšie. Miniatúrna Calcarichelys mala pancier dlhý iba 25 cm, z hornej strany ju však chránil tŕnitý výrastok na každom štítku v strede karapaxu.


-


Archelon ischyros zo Západného vnútrozemského mora Severnej Ameriky bola pri celkovej dĺžke tela 4 metre jednou z najväčších korytnačiek v dejinách Zeme. Vyrovnať sa jej mohla sladkovodná Stupendemys z miocénu Južnej Ameriky.


Pozoruhodný nález samice rodu Desmatochelys zo spodnej kriedy Kolumbie ukázal, že rané protostegidy a možno aj iné chelonioidy nemuseli znášať mäkké kožovité vajíčka, aké kladú dnešné morské korytnačky. Zhruba 50 vajec malo tvrdú škrupinu podobnú škrupine vajíčok niektorých sladkovodných a suchozemských korytnačiek. Tvrdosť škrupiny mohla byť podmienená typom hniezdiska, kde dávne chelonioidy ukladali svoje vajcia. O potravnej ekológii protostegidov a iných prehistorických morských korytnačiek môžeme viac-menej len špekulovať. Dnešné formy sú zväčša všežravé, iba kareta obrovská je v dospelosti bylinožravá a kožatka morská loví výlučne medúzy. Nie je však vylúčené, že fosílne chelonioidy mali celkom iný jedálniček. Napríklad zahnutý zobák niektorých rodov (Bouliachelys, Protostega) mohol byť ideálny na lov hlavonožcov.




Ako hady dobyli oceány


Zo súčasných hadov sa na život vo vode nezávisle adaptovalo viacero evolučných línií, napríklad bradavičníky (Acrochordidae), vodnárky (Homalopsidae) a vodné užovky (Natricinae). Iba jedny z nich ale žijú trvalo v mori – mornáre (Hydrophiinae). Z fosílneho záznamu poznáme niekoľko skupín akvatických hadov, ktoré existovali počas druhohôr a dve z nich prežili do treťohôr. Zástupcovia Nigerophiidae žili od začiatku vrchnej kriedy po paleocén a zahŕňajú 7 druhov z Afriky a Ázie. Išlo o menšie až stredne veľké hady s dĺžkou od 0,5 po 2 metre. Viacerí členovia tejto skupiny mali bočne sploštené telo, pomocou ktorého plávali v brakických a slaných pobrežných vodách oceánu Tethys. Ďalšie dve skupiny vodných hadov si predstavíme o niečo podrobnejšie.


-


Fosília hada s nohami druhu Pachyrhachis problematicus vystavená v Institut royal des Sciences naturelles de Belgique v Bruseli. Zachovaná zadná končatina je vyznačená čiernym kruhom.


Simoliophiidae – vodné hady s nohami

Simoliophiidae (alebo aj Pachyophiidae) zo začiatku vrchnej kriedy patria medzi najprimitívnejšie známe hady. Mali ešte vyvinuté zadné končatiny, ktoré síce boli zakrpatené, no inak sa podobali nohám jašterov. Všetky sú známe z morských usadenín Tethys a ich najpozoruhodnejším znakom nebola prítomnosť končatín (tie poznáme aj u iných fosílnych hadov, napr. suchozemský Najash z kriedy Patagónie), ale zhrubnuté kosti. Ide o jediné známe hady vykazujúce pachyostózu, čiže zhrubnutie stavcov a rebier, ktoré znižovalo vztlak tela. Prvý opísaný zástupca simoliofidov pochádza z juhozápadnej Európy. Simoliophis bol opísaný už v roku 1880 na základe niekoľkých stavcov a rebier objavených na ostrove Aix na západe Francúzska, avšak jeho blízka príbuznosť s preukázateľne „nohatými“ rodmi Eupodophis, Haasiophis a Pachyrhachis z Blízkeho východu naznačuje, že aj tento had mal zadné končatiny. Simoliophis žil v plytkých moriach s piesočnatým dnom, zrejme ale vstupoval aj do brakických vôd. Simoliofidy boli menšie hady s maximálnou dĺžkou 1,5 metra, jedna neskoršia skupina ale zahŕňala najväčšie morské hady všetkých čias. Boli nimi niektoré druhy zo skupiny Palaeophiidae.

Palaeophiidae – prežili vymieranie a narástli do obrích rozmerov

Tieto hady sa prvýkrát objavili len pár miliónov rokov pred koncom kriedy, prežili hromadné vymieranie a ďalej sa rozvíjali v starších treťohorách. Rôzne druhy vykazovali rôzny stupeň prispôsobenia na život v morskom prostredí a obývali tak moria, ako aj ústia a delty riek, lagúny a mangrovy. Očividne sa vyskytovali na celom svete, keďže ich fosílie poznáme z Európy, Ázie a Severnej a Južnej Ameriky. Podobne ako simoliofidy, aj paleofidy si vyvinuli adaptáciu proti vztlaku. Namiesto zhrubnutia kostí sa im ale zvýšila ich hustota. Tomuto stavu hovoríme osteoskleróza. Pri plávaní im napomáhalo z bokov sploštené telo.


-


Palaeophis maghrebianus bol jedným z najväčších hadov. Tento druh poznáme len na základe stavcov, ktoré sa svojou mohutnosťou vyrovnali suchozemskému druhu Gigantophis garstini z eocénu. Oba druhy veľkosťou prekonáva iba rekordne gigantický veľhad Titanoboa cerrejonensis.


Najmenšie paleofidy sotva presiahli polmetrovú dĺžku, niektoré ale boli skutočne obrovské. Ak však čakáte, že vám opíšem obrie hady žijúce spoločne s mosasaurami a plesiosaurami v moriach vrchnej kriedy, sklamem vás. Tie najväčšie druhy sa objavili až potom, ako veľké druhohorné morské plazy vyhynuli. Najväčšie paleofidy druhov Palaeophis colossaeus a P. maghrebianus žili na počiatku treťohôr v eocéne severnej Afriky a dosahovali dĺžku 9 metrov. Vysoké teploty v tých dobách umožnili hadom narásť do mimoriadnych rozmerov, čo dokladuje fakt, že najväčší známy had všetkých čias – Titanoboa – žil v tom istom čase. Analýza kostného tkaniva druhu P. maghrebianus ukázala, že tento had sa vyznačoval hustou sieťou ciev v kostiach (vaskularizáciou). Hodnota vaskularizácie P. maghrebianus bola omnoho vyššia ako u anakondy veľkej (Eunectes murinus) či pytóna mriežkovaného (Malayopython reticulatus), ktoré patria medzi najväčšie recentné hady. Obrie paleofidy tak rástli oveľa rýchlejšie a mali vyššiu metabolickú aktivitu ako dnešné veľké hady. Nepochybne preto vyžadovali prijímať väčšie množstvo potravy, ktorej bolo v teplých tropických vodách oceánu Tethys dostatok. Za obeť im mohli padnúť rôznorodé ryby, menšie dyrosauridy, korytnačky a cicavce. Jediné potenciálne predátory, ktorých sa museli obávať, boli veľké žraloky a dyrosauridy.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Zdroje:

-

Zdroje
Cadena, E. A., Parra‐Ruge, M. L., Parra‐Ruge, J. D. D., & Padilla‐Bernal, S. (2019). A gravid fossil turtle from the Early Cretaceous reveals a different egg development strategy to that of extant marine turtles. Palaeontology, 62(4), 533-545.
Čerňanský, A., Schlögl, J., Mlynský, T., & Józsa, Š. (2019). First evidence of the Jurassic thalattosuchian (both teleosaurid and metriorhynchid) crocodylomorphs from Slovakia (Western Carpathians). Historical Biology, 31(8), 1008-1015.
De Andrade, M. B., Young, M. T., Desojo, J. B., & Brusatte, S. L. (2010). The evolution of extreme hypercarnivory in Metriorhynchidae (Mesoeucrocodylia: Thalattosuchia) based on evidence from microscopic denticle morphology. Journal of Vertebrate Paleontology, 30(5), 1451-1465.
Evers, S. W., Barrett, P. M., & Benson, R. B. (2019). Anatomy of Rhinochelys pulchriceps (Protostegidae) and marine adaptation during the early evolution of chelonioids. PeerJ, 7, e6811.
Fanti, F., Miyashita, T., Cantelli, L., Mnasri, F., Dridi, J., Contessi, M., & Cau, A. (2016). The largest thalattosuchian (Crocodylomorpha) supports teleosaurid survival across the Jurassic-Cretaceous boundary. Cretaceous Research, 61, 263-274.
Gentry, A. D. (2017). New material of the Late Cretaceous marine turtle Ctenochelys acris Zangerl, 1953 and a phylogenetic reassessment of the ‘toxochelyid’-grade taxa. Journal of Systematic Palaeontology, 15(8), 675-696.
Herrera, Y., Fernandez, M. S., Lamas, S. G., Campos, L., Talevi, M., & Gasparini, Z. (2017). Morphology of the sacral region and reproductive strategies of Metriorhynchidae: a counter-inductive approach. Earth and Environmental Science Transactions of the Royal Society of Edinburgh, 106(4), 247-255.
Houssaye, A., Herrel, A., Boistel, R., & Rage, J. C. (2019). Adaptation of the vertebral inner structure to an aquatic life in snakes: Pachyophiid peculiarities in comparison to extant and extinct forms. Comptes Rendus Palevol, 18(7), 783-799.
Hua, S., & De Buffrenil, V. (1996). Bone histology as a clue in the interpretation of functional adaptations in the Thalattosuchia (Reptilia, Crocodylia). Journal of Vertebrate Paleontology, 16(4), 703-717.
Jouve, S., Mennecart, B., Douteau, J., & Jalil, N. E. (2016). The oldest durophagous teleosauroid (Crocodylomorpha, Thalattosuchia) from the lower Bathonian of central High Atlas, Morocco. Palaeontology, 59(6), 863-876.
Kear, B. P., & Lee, M. S. (2006). A primitive protostegid from Australia and early sea turtle evolution. Biology letters, 2(1), 116-119.
McCartney, J. A., Roberts, E. M., Tapanila, L., & Oleary, M. A. (2018). Large palaeophiid and nigerophiid snakes from Paleogene Trans-Saharan Seaway deposits of Mali. Acta Palaeontologica Polonica, 63(2).
Rage, J. C., Vullo, R., & Néraudeau, D. (2016). The mid-Cretaceous snake Simoliophis rochebrunei Sauvage, 1880 (Squamata: Ophidia) from its type area (Charentes, southwestern France): Redescription, distribution, and palaeoecology. Cretaceous Research, 58, 234-253.
Wilberg, E. W., Turner, A. H., & Brochu, C. A. (2019). Evolutionary structure and timing of major habitat shifts in Crocodylomorpha. Scientific reports, 9(1), 1-10.
Young, M. T., Brusatte, S. L., Ruta, M., & de Andrade, M. B. (2010). The evolution of Metriorhynchoidea (Mesoeucrocodylia, Thalattosuchia): an integrated approach using geometric morphometrics, analysis of disparity, and biomechanics. Zoological Journal of the Linnean Society, 158(4), 801-859.
Young, M. T., Steel, L., Foffa, D., Price, T., Naish, D., & Tennant, J. P. (2014). Marine tethysuchian crocodyliform from the? Aptian-Albian (Lower Cretaceous) of the Isle of Wight, UK. Biological Journal of the Linnean Society, 113(3), 854-871.

Obrázky: Dmitry Bogdanov, Nobu Tamura, Durbed, Ghedoghedo, FunkMonk, PaleoEquii
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail