12.02.2018-19:51:00   |   Marek Dzurenko
#Pravek
#Živá príroda
"..vyzerá ako orol enormnej veľkosti, taký veľký, že jeho krídla dosahujú šírku 30 krokov a jeho perá sú 12 krokov dlhé. A je tak silný, že uchopí slona do svojich pazúrov a vynesie ho vysoko do vzduchu, odkiaľ ho pustí na zem, aby ho rozdrvil na kusy..."


Takto v 14. storočí opísal slávny cestovateľ Marco Polo mýtického vtáka, ktorý vraj obýval jeden z ostrovov v Indickom oceáne, na juh od Arabského mora. Žiadny vták - vyhynutý či žijúci - však samozrejme nedokáže uniesť ani len mláďa slona, tobôž nie dospelého jedinca. Ako teda vznikla legenda o dravcovi unášajúcom chobotnatce?

Izolácia a extinkcia

Madagaskar sa ako súčasť južného prakontinentu Gondwana oddelil od zvyšku sveta v jure pred asi 165 miliónmi rokov. Dlhý čas bol spojený s Indickým subkontinentom, od ktorého sa definitívne oddelil vo vrchnej kriede. Madagaskar si tak ide sólo už takmer 90 miliónov rokov a za ten čas sa na jeho území vyvinula unikátna biota. O evolúcii tunajšej fauny a flóry však máme málo informácii, keďže fosílny záznam na Madagaskare prakticky končí obdobím kriedy. Z treťohôr tu až donedávna* takmer úplne chýbali akékoľvek fosílie!



Pozostatky vyhynutej megafauny pochádzajú zo subrecentu až recentu, teda sú staré maximálne niekoľko tisíc rokov. Za takú krátku dobu nedochádza k skameneniu – fosilizácii kostného tkaniva – ide teda o tzv. subfosílne pozostatky. Najstaršie známe subfosílne kosti madagaskarských zvierat pochádzajú spred 26 tisíc rokov.

V súčasnosti sú ekosystémy Madagaskaru vystavené silnému vykorisťovaniu zo strany človeka. Vytínanie a vypaľovanie lesov je tu na dennom poriadku, pričom sprievodnými javmi sú vysychanie a erózia pôdy, ktoré spôsobujú ďalšiu degradáciu. Fragmentácia (rozdrobovanie) habitatov vedie k extirpácii (lokálnemu vyhynutiu) alebo extinkcii (úplnému vyhynutiu) množstva druhov, fauna Madagaskaru však zďaleka nečelí prvej vlne vymierania za posledné tisícročia.

Madagaskar sa totiž potýka s dlhotrvajúcou prirodzenou zmenou klímy, ktorá sa prejavuje aridizáciou (vysúšaním) prostredia a následnou zmenou rastlinných spoločenstiev. Tropický dažďový prales, ktorý dnes predstavuje len tenký pás na východe ostrova, bol kedysi omnoho rozšírenejší a pokrýval prakticky celú oblasť centrálnej vysočiny.

Za vyhynutie megafauny teda pravdepodobne nesie hlavnú zodpovednosť prirodzená klimatická zmena a následná zmena v habitatoch. Človek sa na ostrove prvýkrát objavil pred približne 2500 rokmi a premieňaním krajiny na pasienky a lovom mohol taktiež výrazne prispieť k tomu, že súčasná podoba fauny je len matným odleskom jej niekdajšej slávy. O priamom a drastickom vplyve ľudských aktivít však máme (až na výnimky) relatívne málo dôkazov.



Ako najpravdepodobnejší sa javí nasledujúci scenár: prirodzenými osciláciami v klíme sa zmenšovala plocha vhodných habitatov pre zvieratá na ostrove, ich areály rozšírenia boli menšie a populácie oslabené a tak aj viac náchylné na vyhynutie v dôsledku „poslednej kvapky“, ktorú predstavovala ľudská činnosť. Väčšina megafauny tu vyhynula len pred približne 500-1000 rokmi.

Obrie plazy...

Pri predstavovaní nedávnych vymretých stavovcov Madagaskaru začneme od plazov. Tak ako na mnohých iných ostrovoch, aj tu existovali obrie suchozemské korytnačky, ktoré boli blízko príbuzné dodnes žijúcej korytnačky obrovskej (Aldabrachelys gigantea) zo Seychelských ostrovov vzdialených niekoľko stoviek kilometrov na severovýchod. Dva druhy vyhynutých obrích korytnačiek – Aldabrachelys abrupta a A. grandidieri museli predstavovať podstatnú zložku biomasy bylinožravcov, ktorú tu dnes zastupuje dobytok. Zo Seychel a Galapágov vieme, že obrie korytnačky dosahujú na ostrovoch veľmi vysoké populačné hustoty.


-


Korytnačka obrovská (Aldabrachelys gigantea) je pomerne častým chovancom zoologických záhrad, ale vo voľnej prírode sa vyskytuje len na atole Aldabra v súostroví Seychely. Rod Aldabrachelys obýval v nedávnej minulosti aj rozlohou neporovnateľne väčší Madagaskar. V súčasnosti sa obrie korytnačky vyskytujú ešte aj na Galapágoch, jedná sa však o odlišný rod - Chelonoidis.


Z krokodílov tu dnes nájdeme izolované populácie krokodíla nílskeho (Crocodylus niloticus). Vedci sa domnievajú, že ostrov kolonizoval až po tom, čo vyhynul pôvodný sladkovodný top predátor – rožkatý krokodíl voay (Voay robustus).

Tento unikátny krokodíl bol jediným zástupcom svojho rodu a veľkosťou sa vyrovnal krokodílovi nílskemu. To z neho robí najväčšieho predátora na Madagaskare, ktorý tu žil ešte v nedávnych dobách. Najzaujímavejším znakom voaya je prítomnosť akýchsi „rožkov“ na hlave. V skutočnosti ide o kostené výbežky lebky. Paradoxne je najbližším žijúcim príbuzným voaya nie veľký a široko rozšírený krokodíl nílsky, ale západoafrický trpasličí krokodíl čelnatý (Ostaeolamus tetraspis).


-


Voay robustus dosahoval dĺžku okolo 5 metrov a na ostrove musel byť obávaným lovcom. Korisť lovil zrejme podobne ako krokodíl nílsky – striehol na plytčine na zvieratá prichádzajúce sa napiť. Na obrázku je lebka z Amerického prírodovedného múzea v New Yorku. Zvláštne výrastky na lebke pripomínajú rohy.


...a ešte obrovitejšie vtáky

Slonie vtáky (z angl. elephant birds), slovensky nazývané vurony (Aepyornithidae) boli endemickou skupinou nelietavých vtákov patriacich medzi tzv. bežce. Do tejto skupiny primitívnych vtákov patria všeobecne známe pštrosy, emu, kazuáre, nandu, kiwi či vyhynuté novozélandské vtáky moa.



Rozoznávame 2 rody vuronovitých – väčší Aepyornis a menší Mullerornis. Do oboch rodov radíme 3-4 druhy, platnosť niektorých je však neistá. O ekológii a spôsobe života vuronov toho veľa nevieme, je však isté, že išlo o bylinožravce. V potrave preferovali rastliny lesov a vlhkých oblastí , čo nakoniec potvrdili analýzy izotopov uhlíka v ich kostiach.**

Podľa distribúcie subfosílií sa zdá, že boli široko rozšírené a obývali prakticky celý ostrov. Na niektorých miestach, napríklad na slávnom nálezisku Mys Panny Márie (Cap Saint Marie) na najjužnejšom cípe ostrova sa povaľujú tisíce úlomkov vajec, ktoré svedčia o tom, že aspoň niektoré vurony mohli hniezdiť vo veľkých kolóniách.


-


Gigantický vuron obrí (Aepyornis maximus, vľavo) a omnoho menší vuron svižný (Mullerornis gracilis). Súdiac podľa množstva subfosílnych kostí a úlomkov vajec boli vurony pravdepodobne na ostrove veľmi početné a spolu so suchozemskými korytnačkami to boli najvýznamnejšie pôvodné bylinožravce.


Vurony mali extrémne zakrpatené krídla a silné, behavé končatiny. Vuron obrí (Aepyornis maximus) bol jedným z najväčších vtákov vôbec – dosahoval výšku vyše 3 metre a hmotnosť 350-500 kilogramov. Veľkostne mu mohli konkurovať len treťohorné austrálske mihirungy rodu Dromornis. Podľa najnovšieho výskumu (Mitchell et al. 2014) boli vurony prekvapivo najbližšie príbuzné novozélandským kiwim, ktoré sú ich sesterskou skupinou.



Keďže sa vurony živili najmä vlhkomilným rastlinstvom, je pravdepodobné, že mohli byť zraniteľné voči postupnému vysychaniu ostrova v posledných tisícročiach. K ich zániku nepochybne prispel aj človek, ktorý síce asi nelovil dospelé vtáky (zatiaľ o tom nemáme dôkazy), určite však konzumoval ich vajcia, ktoré dokázali uživiť celú rodinu. Vajcia vuronov boli totiž najväčšie vajcia vôbec – s dĺžkou 34 centimetrov a objemom 7-10 litrov sa jedno vuronie vajce vyrovnalo 160 slepačím! Archeológovia našli početné úlomky vajec na náleziskách prehistorických sídel Malgašov.


-


Priam šokujúca veľkosť vuroních vajec (v strede) najlepšie vynikne pri priamom porovnaní s vajcami súčasných vtákov - pštrosov (vľavo), emu, nandu, kazuárov, kiwi (vpravo hore) a kury domácej (vpravo dole).


Prečo “sloní” vták?

Svoj pozoruhodný anglický názov dostali vurony podľa legendárneho dravého vtáka rocha, ktorý bol údajne tak obrovitý, že dokázal v pazúroch uniesť aj slona. Je možné, že legenda o rochovi vznikla po tom, ako niektorí arabskí cestovatelia narazili na vajcia vuronov, alebo videli samotné vurony a mysleli si, že ide o mláďatá ešte omnoho väčšieho lietajúceho dospelca.


-


Legendárny roch bol stálicou príbehov arabských námorníkov islamského zlatého veku. Stretol sa s ním aj Sindibád v zbierke rozprávok Tisíc a jedna noc.


K fantastickým príbehom o kolosálnych dravých vtákoch mohli prispieť aj pozorovania skutočného veľkého lietajúceho dravca na ostrove – korunkatého orla druhu Stephanoaetus maheri. O ňom a o ďalších pozoruhodných vymretých operencoch (a chlpáčoch) Madagaskaru si povieme v budúcej časti.



-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


-

Poznámky
*V roku 2009 bola z Madagaskaru opísaná fosília sirény – dugonga rodu Eotheroides spred 40 miliónov rokov.
**Väčšina rastlín využíva jeden z dvoch rôznych typov fotosyntézy, označovaných ako C3 a C4. Rastliny C4 (napríklad trávy) lepšie znášajú teplo a sucho, kým C3 rastliny (napríklad stromy) preferujú skôr vlhké a chladnejšie oblasti. Izotopová stopa sa z rastlín prenáša na ich živočíšných konzumentov. Uhlík zabudovaný v kostiach uchováva informáciu o type fotosyntézy aj tisícky rokov po smrti zvieraťa.

Zdroje
Goodman SM, Jungers WL (2014) Extinct Madagascar: Picturing the Island’s Past. University of Chicago Press, Chicago.
Kovalik P, Pačenovský S, Čapek M, Topercer J (2010) Slovenské mená vtákov sveta. SOS/BirdLife Slovensko, Bratislava.
Mitchell KJ, Llamas B, Soubrier J, Rawlence NJ, Worthy TH, Wood J, Lee MSY, Cooper A (2014) Ancient DNA reveals elephant birds and kiwi are sister taxa and clarifies ratite bird evolution. Science 344(6186): 898-900.
Samonds KE, Zalmout IS, Irwin MT, Krause DW, Rogers RR, Raharivony LL (2009) Eotheroides lambondrano, new Middle Eocene seacow (Mammalia, Sirenia) from the Mahajanga basin, Northwestern Madagascar. Journal of Vertebrate Paleontology 29(4): 1233-1243.

Obrázky: Ghedoghedo, Charles Maurice Detmold, LadyofHats, Berthold Werner, Acrocynus, DFoidl
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail