03.02.2020-21:00:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Zbúrané mýty
#Zdravie
#Dejiny človeka
Akupunktúra patrí medzi najpopulárnejšie metódy takzvanej tradičnej čínskej medicíny. Veľmi často sa vyzdvihuje, aká je starobylá, ako keby to potvrdzovalo jej účinnosť.

Takéto uvažovanie nielenže predstavuje argumentačnú a logickú chybu (apel na tradíciu), ale zároveň je celkom nepresné.

Rozšírený mýtus

Alan Levinovitz z Univerzity Jamesa Madisona skúma prienik čínskych tradícií, zdravia, vedy a náboženstva. Upozorňuje, že aj inak dôveryhodný zdroj informácii ako je portál Cancer.gov svojho času tvrdil, že „najstaršia medicínska kniha na svete, napísaná v Číne pred 4000 rokmi, opisuje liečbu akupunktúrou“ (medzičasom portál toto chybné tvrdenie odstránil). „V skutočnosti najstarší známy medicínsky text z Číny nemá viac ako 2300 rokov a akupunktúru vôbec nezmieňuje,“ zdôrazňuje výskumník.



Konštatovanie o starobylosti akupunktúry prenikajú dokonca aj do výskumných štúdií, napríklad nedávno zverejnenej syntézy systematických prehľadov účinnosti tejto metódy na chronickú bolesť.

„Akupunktúra tak, ako sa v súčasnosti vykonáva, nie je vôbec starobylá, svoju dnešnú podobu nadobudla približne pred 90 rokmi,“ píše profesor onkochirurgie David Gorski. „Je ohromujúce, že aj lekári, ktorí sú skeptickí voči účinnosti akupunktúry, nepoznajú jej históriu.“.

Ako teda vyzerala akupunktúra predtým – aká je jej skutočne „tradičná“ podoba?

Pravá tvár „tradičnej akupunktúry“

„V podstate išlo o typ púšťania žilou pomocou veľkých ihiel,“ konštatuje klinický neurológ Steven Novella. Podotýka, že „tradičná akupunktúra“ sa týkala vpichovania nie malých a jemných, ale veľkých a hrubých ihiel.

Veľmi cenné svedectvá o jej dávnej podobe obsahuje kniha „30 rokov Mukdene“ (1914) chirurga Dugalda Christieho, ktorý v Číne pôsobil medzi rokmi 1883 a 1913. Akupunktúru v podobe, v akej sa za jeho čias praktizovala, Christie zaraďuje medzi chirurgické postupy (!) a opisuje prípady ľudí, ktorým lekári ponechali veľké ihly hlboko zapichnuté v tele aj niekoľko dní.

„Čínski doktori nevedia nič o chirurgii,“ píše Christie. „Jediný populárny spôsob liečby, ktorý by sme mohli označiť za chirurgický, je akupunktúra, a používajú ho najrôznejšie ochorenia.“

Podľa škótskeho chirurga čínski lekári používali 9 typov ihiel a často ich aplikovali rozžeravené do červena.

„Niekedy ich ponechávajú v tele celé dni,“ konštatuje. „Keďže im chýbajú praktické vedomosti o anatómii, lekári často vpichujú ihly do veľkých ciev alebo dôležitých orgánov.“

V takýchto prípadoch podľa neho niekedy nasledovala okamžitá smrť. „Obzvlášť žalostný prípad sa týkal malého chlapca,“ píše, „ktorého rodičia priniesli k lekárovi, a ten rodičom oznámil, že v tele chlapca je priveľa ohňa. Aby ho odstránil, vraj musí použiť chladné ihly, a tak ich na viacerých miestach vpichol hlboko do chlapcovho brucha.“

Chlapec krátko po vpichnutí ihiel zomrel.



„Choleru liečia vpichovaním ihiel do rúk,“ pokračuje Christie. „Detské ochorenia, predovšetkým kŕče, vpichovaním ihiel pod nechty. Pri ochoreniach očí sa ihly vpichujú do hornej časti chrbta do hĺbky niekoľkých palcov.“

(Kniha obsahuje množstvo ďalších pozoruhodných postrehov, napríklad o nedôvere Číňanov v súdobých lekárov liečiacich tým, čo sa neskôr začalo považovať za tradičné metódy – ak sa po začatí liečby nedostavilo zlepšenie, vyhľadali iného či dokonca a postupne viacerých ďalších lekárov bez toho, aby informovali predchádzajúcich. Tí bez negatívnej spätnej väzby mohli naďalej veriť v účinnosť použitých procedúr.)

Tieto v skutku kruté postupy zmenil pred asi deväťdesiatimi rokmi čínsky pediater Čcheng Ta-nan. Navrhol nevpichovať ihly do ciev a taktiež nahradil veľké, hrubé ihly jemnejšími, ktoré sa používajú dodnes.

Apel na starobylosť

„Napriek jasne zdokumentovanej histórii sa moderná akupunktúra často prezentuje ako keby bola tisíce rokov stará,“ píše Steven Novella. Neurológ konštatuje, že sa zástancovia akupunktúry takto snažia legitimizovať jej používanie, ako keby starobylosť niektorej liečebnej metódy potvrdzovala jej účinnosť. „Pohľad do histórie ukazuje, že toto je chybný predpoklad,“ varuje.

V histórii sa nezriedka udržali či stali populárne metódy, ktoré prinášali zanedbateľný úžitok, alebo dokonca nezanedbateľné škody. Ako napríklad fumigácia vagíny v stredoveku. Používala sa v snahe liečiť infekcie či rakovinu a menštruačné kŕče. Najprv sa varili rôzne byliny v špeciálnej nádobe, z ktorej vyčnievala dlhá rúra. Tá sa zaviedla do ženských intímnych partií, kam vypúšťala horúcu paru. Terapia spôsobovala bolestivé popáleniny, pričom rúra samozrejme nebola nikdy dezinfikovaná, takže viedla k šíreniu infekcií.

Keď zoberieme do úvahy históriu medicíny, vplyv klamov v uvažovaní a náročnosť zisťovania účinnosti liečiv, je pochopiteľné, prečo ľudia bez vedeckých metód výskumu nadobúdali a udržiavali si klamlivý dojem o účinnosti údajných liečebných metód bez akéhokoľvek liečebného účinku: napokon, aj od púšťania žilou sa upustilo nie preto, že sa prišlo na jeho neúčinnosť (tá sa vtedy netestovala), ale skrátka preto, že vyšlo z módy.

Diktátor „otcom“ „tradičnej“ čínskej medicíny?

Alan Levinovitz argumentuje, že o renesanciu akupunktúry a vlastne vznik a rozšírenie konceptu „tradičnej čínskej medicíny“ môže do veľkej miery čínsky diktátor Mao Ce-tung a propaganda čínskej komunistickej strany.

Ce-tung začal s podporou a „kompletným zjednotením čínskej medicíny“ z nevyhnutnosti. Na prelome 40. a 50. rokov sužoval polmiliardovú Čínu akútny nedostatok „západných“ školených lekárov.



Pred týmto „zjednotením“ boli v Číne používané liečebné metódy nesúrodé a často protichodné.

„Liečebné postupy v Číne boli po tisícročia mimoriadne osobité,“ upozorňuje Alan Levinovitz. „Pokusy o inštitucionalizované lekárske vzdelávanie zväčša neuspeli a väčšina lekárov vychádzala zo zmesi démonológie, astrológie, konceptu piatich živlov, rôznych starobylých textov, ľudových múdrosti a osobnej skúsenosti.“

Výskumník konštatuje, že tieto odlišnosti skončili vďaka iniciatíve čínskej komunistickej strany.

„Najprv boli štandardizované protichodné texty a rozpory v liečebných postupoch. Nasledovalo publikovanie učebníc, ktoré prezentovali čínsku medicínu ako z teoretického aj praktického hľadiska jednotný celok. Takto sa učila na novozaložených akadémiách,“ vysvetľuje Levinovitz.

„Tradičná čínska medicína“ – mimochodom, pôvodne anglický, nie čínsky termín, je podľa neho teda dielom „jedného z najsilnejších strojov na propagandu všetkých čias“ a bola „vedome ponúkaná Západu“, ktorý v druhej polovici 20. storočia „postihla dezilúzia jeho vlastnými duchovnými tradíciami“.

Mimochodom, memoáre blízkych spolupracovníkov „Veľkého kormidelníka“ ukazujú, že ani on sám nepovažoval akupunktúru a iné metódy čínskej medicíny za účinné.

„Hoci si myslím, že by sme mali propagovať čínsku medicínu,“ povedal Mao Ce-tung Li Č'-suejovi, jednému zo svojich osobných lekárov, „osobne jej neverím. Neužívam čínsku medicínu.“

-
Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


-

Za odborný dozor a konzultácie autor ďakuje MUDr. Marošovi Rudnayovi.

Nelinkované zdroje:
Christie, D. 1914: Thirty Years in Moukden. 1883-1913. Being the Experiences and Recollections of Dugald Christie, C. M.G.
Novella, S. et al. 2018: The Skeptics Guide to the Universe.

Obrázok: používateľ Wikimédie Xhienne
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail

Najčítanejšie za rok