Periférny krvný obeh, tepnový i žilový, podstupuje počas zárodočného vývinu rozsiahlu prestavbu. Prakticky žiadne hlavné tepny dospelého človeka nevznikajú v zárodku vo svojej konečnej podobe. Pri vývine ciev sa spočiatku vytvorí bohatá regionálna sieť kapilár. Usporiadanie ciev, ako ho poznáme u dospelého človeka, vzniká zväčšením a zotrvaním najvhodnejších cievnych kmeňov, pričom tie menej dôležité degenerujú. Aby toho nebolo málo, vetvy hlavných tepien nevznikajú výlučne jednoduchým zväčšovaním existujúcich kapilár, ale niekedy aj pučaním z existujúcich tepnových kmeňov.



Podľa Haeckelovho biogenetického zákona* prechádzajú vyššie stavovce (ako človek alebo cicavce všeobecne) počas svojho zárodočného vývinu vývinovými štádiami, ktoré sú vlastné aj pre nižšie stavovce. Napríklad ryby aj cicavce majú počas zárodočného vývinu žiabrové oblúky. U rýb sa z nich naozaj vyvinie mechanická opora žiabier, zatiaľ čo u človeka dochádza k ich prestavbe na hrtanové ústrojenstvo.

Obdobne počas zárodočného vývinu človeka vznikajú cievy, ktoré sú typické pre vývinové štádiá nižších stavovcov. Vzhľadom na rozdielnu stavbu tela u človeka však tieto cievy nezotrvajú do dospelosti, degenerujú a stávajú sa z nich rudimenty. Takýmto rudimentom je napríklad chvostová cieva. Naopak, inokedy z rôznych príčin nedôjde k degenerácii takejto cievy a takáto cieva pretrváva aj u dospelého človeka. Príkladom je u ľudí vzácne sa vyskytujúca sedacia tepna.

Existujú aj prípady, keď rovnaké cievy plnia v zárodočnom vývine inú funkciu ako v dospelosti. Napríklad každý zárodok stavovca je spočiatku vyživovaný pomocou žĺtkových ciev zo žĺtkového vaku. V ňom sú uložené živiny nevyhnutné pre rast a vývin zárodku. Keďže žĺtkový vak je dočasná štruktúra, ktorú u dospelého človeka nenájdeme, nie sú žĺtkové cievy po tom, ako prestanú plniť svoju funkciu, potrebné. Preto dochádza k ich prestavbe na cievy vyživujúce orgány tráviacej sústavy. Ďalším príkladom sú aj pupočníkové cievy, o ktorých si povieme viac v nasledujúcich riadkoch.

Opakovanie anatómie

Najväčšou a najdlhšou tepnou dospelého človeka je srdcovnica (aorta). Aorta vychádza z ľavej komory srdca a vystupuje smerom kraniálne (hore, k „lebke“), vytvára aortálny oblúk (arcus aortae) a potom sa stáča smerom doľava (ale iba u cicavcov, u vtákov je to doprava, krokodíl má aorty dve – je vskutku zaujímavé, ako si každá trieda stavovcov upravila cievny systém podľa seba). Aorta sa postupne vetví na menšie a menšie tepny, až sa postupne dostáva do všetkých zákutí organizmu a vytvára tepnový systém, ktorý zabezpečuje potrebné živiny a kyslík pre všetky bunky. Po aortálnom oblúku nasleduje zostupná aorta (aorta descendens), ktorá sa vzhľadom na vzťah k bránici delí na hrudnú a brušnú aortu. Nahor od bránice prebieha v hrudnej dutine hrudná aorta (aorta thoracica), zatiaľ čo brušná aorta (aorta abdominalis) prebieha v brušnej dutine nadol od bránice. Približne na úrovni štvrtého bedrového stavca (L4) sa aorta rozdeľuje na pravú a ľavú spoločnú panvovú tepnu (arteria illiaca communis v jednom čísle). Obidve spoločné panvové tepny sa ďalej delia na vonkajšiu a vnútornú panvovú tepnu. U dospelého človeka vnútorná panvová tepna (arteria illiaca interna) zásobuje prevažne panvovú oblasť, zatiaľ čo vonkajšia panvová tepna (arteria illiaca externa) zásobuje väčšinu dolnej končatiny.

Obrázok 1: Opakovanie anatómie. Brušná aorta (aorta abdominalis) sa približne v úrovni štvrtého bedrového stavca (L4) delí na pravú a ľavú spoločnú panvovú tepnu (arteria illiaca communis). Priame pokračovanie aorty smerom nadol predstavuje stredná krížová tepna (arteria sacralis mediana), ktorá beží k hrotu kostrče, priložená k prednej ploche krížovej kosti. Spoločná panvová tepna sa ďalej delí na vnútornú (arteria illiaca interna) a vonkajšiu panvovú tepnu (arteria illiaca externa). Vonkajšia panvová tepna podbieha slabinový väz, čím sa z nej stáva stehnová tepna (arteria femoralis). Prostredníctvom stehnovej tepny zásobuje vonkajšia panvová tepna väčšinu dolnej končatiny. Vnútorná panvová tepna privádza krv predovšetkým do panvovej oblasti (sedacie svaly, orgány, panvové dno). Z vnútornej panvovej tepny odstupuje pupočníková tepna (arteria umbilicalis), a to nielen u plodu, ale aj u dospelého človeka. Všetky štruktúry spomenuté v texte sú na obrázku podčiarknuté.

Pupočníková tepna

Pupočníková tepna (arteria umbilicalis) je párová cieva prebiehajúca v pupočníku. Spolu s ňou prebieha aj nepárová pupočníková žila (vena umbilicalis), okolo ktorej sa tepny špirálovito obtáčajú. Úlohou týchto ciev je spájať placentu a telový krvný obeh plodu. Čo sa však stane s pupočníkovou tepnou po narodení? Pupočníková tepna sa totiž nenachádza iba v pupočníku a placente, teda mimo tela, ale aj „za pupkom“, vnútri tela. Má nejaký význam jej vnútrotelová časť aj keď človek prestane byť spojený s placentou?

Plodu slúžia pupočníkové tepny na odtok odkysličenej krvi z tela do placenty, kde sa krv opäť okysličuje a následne vracia žilou naspäť do organizmu (obrázok 2). Po narodení sa dieťaťu pupočník podviaže a prestrihne. V mieste, kde do tela vstupoval pupočník sa u dospelého človeka zachováva jazva – pupok (umbilicus).



U dospelého človeka pupočníkové tepny odstupujú z kmeňa vnútornej panvovej tepny, pričom každá pupočníková tepna sa skladá z dvoch častí (obrázok 2 a 3). Prvá časť pupočníkovej tepny prebieha po bokoch močového mechúra. Druhá časť pupočníkovej tepny sa otáča šikmo nahor po prednej stene brušnej, na ktorej beží až k pupku, z ktorého v priebehu vývinu plodu vystupovala z tela von, smerom do placenty.

Tá časť pupočníkovej tepny, ktorá prebieha po bokoch močového mechúra je priechodná, prúdi ňou krv a vychádzajú z nej vetvičky zásobujúce hornú polovicu močového mechúra. To znamená, že aj v dospelosti nám pupočníková cieva zabezpečuje prívod krvi do močového mechúra. Navyše u mužov môže pupočníková tepna vydávať tepienky aj pre semenovody.

Druhá časť pupočníkovej tepny prebiehajúca šikmo nahor po prednej brušnej stene je v dospelosti nepriechodná. Potom, ako krvný obeh placentou prestáva byť aktívny, dochádza v tejto časti tepny k degeneratívnym zmenám, cieva väzivovatie a premieňa sa na prístredný pupočný väz (ligamentum umbilicale mediale). Pre fungovanie organizmu nie je tento väz dôležitý, pokojne by mohol byť bez následkov odstránený. Pre operujúcich chirurgov však predstavuje dôležitý orientačný bod, ktorý využívajú pri laparoskopickej náprave slabinovej prietrže.

Pozoruhodná je i embryológia pupočníkovej tepny. V priebehu včasného zárodočného vývinu je pupočníková tepna priamo spojená s aortou. Ako však bolo spomenuté vyššie, u dospelého človeka sa pupočníková tepna považuje za vetvu vnútornej panvovej tepny, nie aorty. Ako je to možné? U veľmi včasného zárodku človeka sú tepny usporiadané segmentálne, alebo inak povedané metaméricky (dobrým príkladom je segmentálne usporiadanie ciev u dážďovky). Zo zárodočnej aorty odstupuje 30 párov intersegmentálnych tepien. V oblasti bedier sa 5. intersegmentálna tepna nazýva taktiež spoločná panvová tepna. V 4. týždni zárodočného vývinu vysiela pupočníková tepna vetvu, ktorá sa napojí na spoločnú panvovú tepnu, pričom medzi nimi vzniká funkčné cievne spojenie, zatiaľ čo pôvodné spojenie pupočníkovej tepny s aortou zaniká. Novovzniknuté spojenie pupočníkovej tepny so spoločnou panvovou tepnou predstavujú vnútorné panvové tepny**. V skutočnosti sú teda vnútorné bedrové tepny vetvou pupočníkovej tepny, a nie naopak.

Obrázok 2: Porovnanie krvného obehu plodu (vľavo) a dospelého (vpravo). Plodu odstupujú pupočníkové tepny (modrý rámček) z vnútornej panvovej tepny, prebiehajú po bokoch močového mechúra a následne sa stáčajú šikmo nahor a smerujú k pupku, z ktorého vychádzajú spolu s pupočníkovou žilou, zavzaté spoločne do útvaru zvaného pupočník. Po narodení veľká časť pupočníkovej tepny väzivovatie a mení sa na prístredný pupočníkový väz. Menšia časť pupočníkovej tepny zostáva priechodná pre krv po celý život a vydáva hornú mechúrovú tepnu pre močový mechúr (červená šípka).

Obrázok 3: Pohľad zboku na prierez panvovou dutinou dospelého človeka. Červenou je vyznačená vetva vnútornej panvovej tepny, pupočníková tepna. Tá vydáva tepnové vetvy pre močový mechúr – hornú mechúrovú tepnu a ako prístredný pupočný väz pokračuje smerom po prednej brušnej stene nahor, k pupku.

Stredná krížová tepna

Stredná krížová tepna (arteria sacralis mediana) je malá cieva, predstavujúca kaudálne (smerom dole, k „chvostu“) pokračovanie brušnej aorty. U iných živočíchov, napríklad u krokodílov, sa vzhľadom na stavbu ich tela jedná o mohutnú tepnu – zvanú chvostová tepna (arteria caudalis). Stredná krížová tepna je teda rudimentálnym pozostatkom chvostovej tepny. Pri redukcii chvostového úseku chrbtice na kostrč zároveň došlo k redukcii chvostovej tepny, a to, čo z nej u človeka zostalo, nazývame stredná krížová tepna. Táto malá cieva odstupuje v mieste , kde sa aorta rozdeľuje na panvové tepny (odborne sa toto miesto nazýva bifurkácia), a zostupuje smerom dole ku konečníku, priložená k prednej ploche bedrových stavcov, krížovej kosti a kostrči (obrázok 4). Počas svojej cesty nadol vydáva niekoľko drobných vetvičiek, napríklad pre zadnú stenu konečníka. Zakončenie strednej krížovej tepny predstavuje trochu záhadný útvar – kostrčové klbko (glomus coccygeum), zvané aj Luschkov orgán.

Obrázok 4: Stredná krížová tepna. Stredná krížová tepna predstavuje kaudálne osové pokračovanie brušnej aorty. Odstupuje z aorty približne na úrovni štvrtého bedrového stavca, beží po prednej ploche krížovej kosti a smeruje dolu ku hrotu kostrče. Na konci je zakončená klbkom kapilár – Luschkovým orgánom.

Kostrčové klbko je malý, oválny orgán, s priemerom dva a pol milimetra, nachádzajúci sa na hrote kostrče. Podobné útvary nachádzame na chvoste u zvierat, ako takzvané chvostové klbká (glomera caudalia). Jadro Luschkovho orgánu tvorí klbko kapilár, predstavujúcich prepojenie krvného riečiska strednej krížovej tepny a žily. Toto klbko kapilár je obklopené jediným oválnym (alebo nepravidelným) uzlíkom tkaniva, poprípade viacerými menšími telieskami spojenými s kostrčou prostredníctvom stopky (obrázok 5). Akú funkciu má táto drobná štruktúra? Špekulovalo sa o tom, že má vplyv na prietok krvi, avšak cievy v kostrčovom klbku nemajú pohyblivé steny. Spojenie s nervovým systémom by naznačovala nervová uzlina patriaca k sympatickému nervovému systému, ktorá je uložená na prednej ploche kostrče. Bohatá inervácia uzlíkov tkaniva bola sprvu považovaná za dôkaz, že v bunkách kostrčového klbka sa tvoria nervové prenášače, no táto hypotéza sa taktiež nepotvrdila. Funkcia tohto orgánu teda zostáva aj naďalej záhadou.

Obrázok 5: Prierez nepravidelným uzlíkom kostrčového klbka. Na tomto priereze je vidno väzivové puzdro (čierna hviezdička), krvné cievy (čierne šípky) a bunky, z ktorých uzlík pozostáva (červená hviezdička).

Sedacia tepna

Sedacia tepna (arteria ischiadica) je vzácna vrodená anomália cievneho systému dolnej končatiny, vznikajúca zotrvaním tepny, ktorá normálne zaniká v treťom mesiaci vnútromaternicového vývinu. V normálnej anatómii človeka je sedacia tepna embryologickým pojmom, pretože sedaciu tepnu u dospelého človeka nie je možné v pravom slova zmysle nájsť. Ako anomália sa však sedacia tepna vyskytuje približne u 0,05 % populácie. Zaujímavosťou je, že až v polovici prípadov je sedacia tepna prítomná výlučne na pravej strane.



Prečo je sedacia tepna taká zaujímavá? U živočíšnej ríši si štvornožce (Tetrapoda) vytvorili dve tepny nerovnakého významu, ktorými privádzajú krv do dolnej končatiny. Obojživelníky a plazy majú takmer celú dolnú končatinu zásobenú krvou zo sedacej tepny. Vtáky majú končatinu na zadnej strane zásobenú sedacou tepnou, zatiaľ čo krv na prednú časť končatiny prináša stehnová tepna (arteria femoralis). Cicavce, vrátane človeka, majú dolnú končatinu zásobenú výlučne zo stehnovej tepny (až na netopiere a vtákopyska, ktorí majú iba sedaciu tepnu). Sedacia tepna u človeka teda pripomína stav, ktorý nachádzame u nižších stavovcov. Aby bolo sedaciu tepnu jednoduchšie pochopiť, je však najprv nutné ujasniť si, ako vyzerá cievne zásobenie dolnej končatiny u anatomicky normálneho človeka.

Stehnová tepna je hlavná tepna zásobujúca dolnú končatinu dospelého človeka (obrázok 6). Jedná sa o silnú tepnu uloženú medzi svalmi prednej plochy stehna, krytú krajčírskym svalom (musculus sartorius). Stehnová tepna je priamym pokračovaním vonkajšej panvovej tepny. Pomyselnú hranicu, keď sa vonkajšia panvová tepna stáva stehnovou tepnou, predstavuje slabinový väz (ligamentum inguinale), ktorý tepna podbieha. Pri svojom priebehu stehnom nadol sa stehnová tepna dostáva dozadu a vstupuje do zákolennej jamy (fossa poplitea), kde sa jej pokračovanie nazýva zákolenná tepna (arteria poplitea). V oblasti zákolennej jamy sa zákolenná tepna delí na píšťalové tepny (arteriae tibiales), ktoré zabezpečujú cievne zásobenie predkolenia a nohy. Stehnová tepna je veľká a v oblasti slabín dobre hmatateľná cez kožu, takže sa v medicíne používa ako miesto vstupu pri katetrizácii. Lekár pokúšajúci sa zaviesť katéter do stehnovej tepny musí zostať naozaj zmätený ak nenájde ani cievu, ani pulz. Pravdepodobne sa potom pokúsi skontrolovať pulz na inom mieste dolnej končatiny, siahne do zákolennej jamy, hľadajúc zákolennú tepnu, kde sa mu už pulz úspešne podarí nahmatať. Neprítomnosť pulzov stehnovej tepny a zároveň hmatateľný pulz zákolennej tepny sa nazýva Cowieho znak – a je jedným z prejavov sedacej tepny.

Obrázok 6: Cievne zásobenie dolnej končatiny dospelého človeka. Vonkajšia panvová tepna podbieha slabinový väz, čím sa stáva stehnovou tepnou. Stehnová tepna prebieha na prednej stene stehna a pokračuje dozadu ako zákolenná tepna. Priamym pokračovaním zákolennej tepny je zadná píšťalová tepna, ktorá prebieha vzadu na lýtkach až do chodila. Zo zadnej píšťalovej tepny odstupuje ihlicová tepna, ktorá prináša krv do bočnej strany lýtka, do nohy však nevstupuje. Zo zákolennej tepny odstupuje predná píšťalová tepna, ktorá sa priebehom pomedzi píšťalu a ihlicu dostáva dopredu na predkolenie, kde zostupuje smerom nadol až do nohy. V nohe vytvára spolu so zadnou píšťalovou tepnou krvné riečisko a funkčnú cirkuláciu.

O sedacej tepne by sa zjednodušene dalo uvažovať ako o opaku stehnovej tepny. Zatiaľ čo stehnová tepna je pokračovaním vonkajšej panvovej tepny, sedacia tepna je pokračovaním vnútornej panvovej tepny. Zatiaľ čo stehnová tepna prebieha po prednej ploche stehna, sedacia tepna beží zadnou plochou stehna. Čo však majú spoločné je to, že obe pokračujú do zákolennej jamy ako zákolenná tepna. Ako je to možné? Zákolenná tepna je totiž pôvodne priamym pokračovaním sedacej tepny, no počas zárodočného vývinu sedacia tepna degeneruje a na zákolennú tepnu sa druhotne napája stehnová tepna. Ako a prečo vôbec zárodok podstupuje takúto masívnu prestavbu?



Vo veľmi včasom zárodočnom vývine majú vyvíjajúce sa končatiny iba jedinú centrálnu cievu, nazývanú osová tepna (arteria axialis) (obrázok 7). V dolnej končatine predstavuje osovú tepnu sedacia tepna, ktorá je priamym pokračovaním pupočníkovej tepny (neskôr vnútorná panvová tepna). Sedacia tepna prebieha až dole k členkom, kde vytvára bohatú sieť krvných kapilár. U pokročilejších embryí vyrastá nová vetva zo spoločnej panvovej tepny, spočiatku nevýrazná tepna, zvaná vonkajšia panvová tepna. Tá však postupne naberá na veľkosti a vrastá do stehna, kde sa v oblasti zákolennej jamky spája s osovou tepnou. Od toho okamihu stehnová a zákolenná tepna mohutnejú a osová tepna degeneruje, pričom stráca svoje spojenie so zákolennou tepnou. Z pôvodnej sedacej tepny zostáva u dospelého človeka iba krátka vetva pre veľký sedací sval (arteria glutea inferior, obrázok 8), zákolenná tepna a časť osovej tepny prebiehajúca v predkolení – ihlicová tepna (arteria fibularis). V podstate všetky ostatné tepny dolnej končatiny (napríklad píšťalové tepny) vypučia nanovo zo stehnovej tepny. V prípade, že je sedacia tepna u dospelého človeka prítomná, stehnová tepna býva často malá a nevyvinutá. Niektorí autori tvrdia, že sedacia tepna vzniká vtedy, ak je stehnová tepna nedostatočne vyvinutá a nepodarí sa jej zabezpečiť adekvátny prísun krvi do dolnej končatiny.

Obrázok 7: Vývin cievneho zásobenia dolnej končatiny. (A) V štádiu končatinového pupeňa dochádza k predĺženiu pupočníkovej tepny a jej vrastaniu do základu končatiny v podobe (osovej) sedacej tepny . Sedacia tepna beží dole až k špičke pupeňa, kde vytvára sieť kapilár. Pôvodné spojenie pupočníkovej tepny s aortou však zaniká a pupočníková tepna sa znovu napája na aortu pomocou 5. intersegmentálnej tepny (=spoločnej panvovej tepny) . Zo spoločnej panvovej tepny začne pučať druhá tepna dolnej končatiny, zvaná vonkajšia panvová tepna, ktorá postupne mohutnie a vrastá do končatiny ako stehnová tepna. (B) V oblasti zákolennej jamy dochádza k spojeniu sedacej a stehnovej tepny. Stehnová tepna pokračuje do nohy ako zadná píšťalová tepna, zatiaľ čo sedacia tepna siaha k členkom ako ihlicová tepna. (C) Postupom času dochádza k degenerácii sedacej tepny, z ktorej sa u dospelého človeka zachová jej horná časť – dolná sedacia tepna, zákolenná tepna a ihlicová tepna. Zo stehnovej tepny vypučí predná píšťalová tepna, ktorá sa na úrovni nohy spojí so zadnou píšťalovou tepnou, čím spolu zabezpečia funkčnú cirkuláciu.

Obrázok 8: Pozostatky sedacej tepny u dospelého človeka v úrovni bedier (zelenou farbou). Časť pôvodnej sedacej tepny, ktorá sa zachováva u dospelého človeka ako koncová vetva vnútornej panvovej tepny – dolná „sedacia“ tepna (v slovenčine ide o nešťastný preklad, nejde o arteria ischiadica inferior, ale o arteria glutea inferior, pretože zásobuje krvou veľký sedací sval – musculus gluteus maximus). Z arteria glutea inferior ide drobná cievka doprevádzajúca sedací nerv (arteria comitans nervi ischiadici), ktorá sa považuje za zakrpatený pozostatok pôvodnej sedacej tepny.

Prítomnosť sedacej tepny nemusí byť nevyhnutne symptomatická. Sedacia tepna sa môže prejavovať relatívne nenápadne – slabým prekrvením dolnej končatiny alebo bolesťou priľahlého sedacieho nervu. Po zvyčajne asymptomatickej mladosti sa však vplyvom starnutia ciev môžu objaviť vážne komplikácie, medzi ktoré patria trombózy, embolizácie a aneuryzmy. Prípadné prasknutie takejto aneuryzmy môže vzhľadom na veľkosť sedacej tepny spôsobiť aj náhlu smrť. Vzhľadom na to, že asymptomatický jedinec nevyhľadá lekársku pomoc, môže byť v skutočnosti sedacia tepna vo populácii rozšírenejšia. Prečo je lepšie, že evolúcia nadelila človeku stehnovú a nie sedaciu tepnu? Vzhľadom na povrchové uloženie sedacej tepny na zadnej ploche stehna je sedacia tepna náchylná na poškodenia vplyvom častého a opakovaného sedenia a zdvíhania sa.

Obrázok 9: Arteriogram panvových tepien, ukazujúci na prítomnosť sedacej tepny (červená šípka) u pacienta. Aorta je označená modrou šípkou, stehnová tepna žltou šípkou.

Vzhľadom na zložitý vývin aorto-panvového cievneho komplexu existuje v tejto oblasti ešte mnoho ďalších anomálií. Unikátny je prípad 20-ročného muža, u ktorého chýbali panvové tepny a namiesto nich vyrastala stehnová tepna z obličkovej tepny (viď literatúru). Cievy s podobne zaujímavým vývinom nájdeme vo všetkých zákutiach organizmu. Na tie sa však pozrieme až v ďalšom článku.



-

Poznámky:
* Haeckelov biogenetický zákon hovorí, že počas svojho zárodočného vývoja dochádza u každého živočícha k opakovaniu (rekapitulácii, preto aj “teória rekapitulácie”) štádií, ktorými prechádzali jeho evoluční predkovia. Zjednodušene tým Ernst Haeckel myslel, že zárodok cicavca prechádza “štádiom ryby”, pretože sa u neho dočasne objavujú žiabrové oblúky. Neskôr sa však ukázalo, že takáto predstava je mylná. Napriek tomu tvorí táto viktoriánska chyba ešte stále muníciu pre popieračov evolúcie. Moderná interpretácia tohto zákona hovorí, že u zárodku ryby a cicavca sa síce objavia zárodočné žiabre, avšak u oboch živočíchov z nich vznikajú rozdielne štruktúry – skutočné žiabre sa z nich stávajú iba u rýb, kdežto u človeka z nich vzniká hrtanové ústrojenstvo
** Vnútorná panvová tepna je v podstate pupočníková tepna, respektíve časť pupočníkovej tepny, ktorá sa po strate spojenia s aortou druhotne napojí na spoločnú panvovú tepnu (= 5. Intersegmentálna tepna aorty v oblasti bedier).

Literatúra:
https://embryology.med.unsw.edu.au/embryology/index.php/Book_-_Text-Book_of_Embryology_10#The_Arteries
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC5472080/
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/1555381
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/8047957
https://radiopaedia.org/articles/persistent-sciatic-artery
http://www.scielo.br/scielo.php?script=sci_arttext&pid=S1677-54492011000200013
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/8350433
Tubbs RS, Shoja MM, Loukas M, 2016: Bergman’s Comprehensive Encyclopedia of Human Anatomic Variation. WILEY Blackwell
Schoenwolf GC, Bleyl SB, Brauer PR, Francis-West PH, 2009: Larsen’s Human Embryology. 4th ed. Churchill Livingstone
Volmerhaus B, Habermehl K-H, Schummer A, Wilkens H, 2013: The Circulatory System, the Skin, and the Cutaneous Organs of the Domestic Mammals. Springer

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet