Fosílne frky: O náleze nášho “skamenelého draka”, časť 1. – jaskyňa Štefanová
17.04.2018-14:10:00   |   Juraj Littva
#Zem
Prvú štipkou irónie prinieslo preslávené, a zároveň neznáme miesto nálezu. Demänovská dolina rezonuje snáď v hlave každého z nás, no náš plaz si ako svoje budúce nálezisko nezvolil preslávenú Demänovskú jaskyňu slobody či Demänovskú jaskyňu mieru. Nezvolil si ani Demänovskú ľadovú jaskyňu, hoci by sa jej to náramne hodilo - aké príhodné by bolo objavenie tohto dráčika v jaskyni, ktorá bola svojho času zvaná i Dračou jaskyňou! Namiesto toho si na objaviteľov vyčkal v Tajomnej šachte v oblasti známej ako Eldorádo v jaskyni Štefanová. Tá bola doteraz známa snáď len úzkemu kruhu zapálených jaskyniarov a to i napriek tomu, že je druhou najväčšou jaskyňou Demänovskej doliny. Preto by bolo vhodné si ju trocha priblížiť.


Jaskyňa Štefanová

Jaskyniari ju familiárne prezývajú ”Štefanovka”, no moje prezývky sú o niečo menej lichotivé. Publikovateľná je asi len jedna z nich - Tá prekliata diera. Moje svalstvo sa mi po jej návšteve zavďačilo tým, že sa ma niekoľko dní pokúšalo zmeniť na zápalnú obetu. A to som ju už navštívil v čase, keď bola prístupná cez druhý, ľahší vchod a bola vystrojená rebríkmi, stupačkami a inými pomôckami, ktoré mi v nej značne uľahčili pohyb.

Hovorí sa, že všetci stojíme na pleciach obrov a v tomto prípade sú ti “obri” bláznami schopnými zostúpiť do čiernočiernej tmy na nebezpečné miesta, kam žiadna iná ľudská noha nevstúpila (respektíve sa nevplazila). Ich plecia nás síce nenesú do jaskýň priamo, no metafora je príhodná - sú totiž schopní do nej vovliecť niekoľkometrový rebrík či kilá inej váhy v podobe stupačiek, lán a skob, bez ktorých by som sme sa my, vedci, do jaskyne nemali najmenšiu šancu dostať. Nehovoriac o tom, že bez ich bláznivej zvedavosti a odvahy by žiadna “Štefanovka” objavená nebola a náš malý dráčik by naveky ostal spať v podzemí.

Ak by Štefanovka malá nejaké heslo, určite by to bolo ”Výnimka potvrdzuje pravidlo.” Druhá najväčšia jaskyňa Demänovského krasu (jej súčasne zmeraná dĺžka presahuje 17 km) totiž tvrdohlavo odmieta všetky konvencie zavedené jej staršími sestrami. Väčšina jaskyne sa nachádza na ľavej strane doliny, zatiaľ čo ostatné rozsiahle jaskynné priestory sa nachádzajú na jej pravej strane. Kým ostatné jaskyne ležia v prevažnej miere nad úrovňou súčasného riečiska, väčšina ”Štefanovky” je uvelebená pod ním a na troch miestach si to mašíruje priamo popod Demänovku. Slávnejše časti jaskýň Demänovského krasu sú skúmané už oddávna, no k hlavnej fáze objavov v ”Štefanovke” došlo koncom deväťdesiatych rokov až začiatkom nového milénia a objavy v nej dodnes neskončili.

”Štefanovka” však svojim sestrám nie je úplne cudzia. Miestami ňou preteká podzemný tok podobne ako v iných častiach Demänovského jaskynného systému. Takisto, ako v iných jaskyniach Demänovskej doliny, sú v nej badateľné viaceré (konkrétne tri) horizontálne jaskynné úrovne. To svedčí o tom, že podzemné vody, ktoré ju formovali, sa na nejaký čas ustálili na istej hladine pred tým, než sa opäť presťahovali na nižšie poschodie. I materskú horninu ”Štefanovky” tvoria rovnaké typy vápencov a dolomitov patriacich do gutensteinského súvrstvia ako v ostatných jaskyniach. Práve jedna z vrstiev tohto súvrstvia vydala svetu Pachyho, no tak to nemalo byť. Tento typ hornín nebol považovaný za vhodný pre nález kostrových pozostatkov. Ako by to nestačilo ”Štefanovka” svojím dráčikom naše predstavy o súvise krasu a potenciálnych nálezoch kostier prastarých živočíchov doslova postavila na hlavu.


Čakanie na Godota

Slovensko na svoje objavy pravekých druhohorných plazov čakalo dlho. Prvou lastovičkou bol nález dinosaurích stôp klasifikovaných ako Eubrontes tatricus (pôvodne Coelurosaurichnus tatricus), pravdepodobne patriacich dinosaurovi príbuznému rodu Liliensternus. Ako však hovorí múdrosť našich predkov, jedna lastovička leto nerobí. Tatranský dinosaurus si po náleze stôp v roku 1976 musel na ďalších kamarátov počkať takmer štyridsať rokov. Tomanovské súvrstvie, v ktorom boli stopy objavené, nepovedalo posledné slovo a v roku 2011 boli opísané i nálezy ďalších dinosaurích stôp zo slovenskej i poľskej časti Tatier. Stopy však predsa len nie sú kosti a hoci medzičasom došlo aj k objavom niekoľkých kostí, boli mimoriadne zle zachované.

Zachovanie je vlastne u kostier živočíchov vždy problémové. Zdochlinožrúti majú tendenciu mrciny takpovediac “rozmeniť na drobné”. Polámané a porozbíjané kosti uhynutých zvierat tak končia rozptýlené na veľkej ploche. Pre zachovanie kostier živočíchov je preto ideálne, ak sú rýchlo pochované sedimentmi alebo uhynú na takom mieste, kde sa zdochlinožrúti len tak ľahko nedostanú.

Navyše, ak chcete nájsť kostry suchozemských živočíchov, musíte ich hľadať najmä v terestrických (suchozemských) sedimentoch, ktoré sa zachovávajú len vzácne. Ako by to nestačilo, mnohé typy suchozemských sedimentov sú nevhodné pre zachovanie a nálezy fosílií, a ak sa v nich aj nejaké kostrové zvyšky objavia, ide o nálezy jednotlivých (zvyčajne poškodených) kostí. Pravda, existuje niekoľko výnimiek, napríklad jazerné alebo močiarne sedimenty. A kras.

Krasové útvary ako priepasti a škrapy vytvárajú prirodzené pasce, do ktorých zvieratá môžu spadnúť alebo v nich uviaznuť. To spôsobuje hromadenie kostí, kde sú navyše chránené pred zvieratami (a čiastočne i živlami), ktoré by ich mohli poškodiť. Predzvesťou boli bohaté treťohorné nálezy živočíchov v Štokerauskej vápenke. V krasových priepastiach, otvoroch a dutinách bolo nájdené množstvo kostier živočíchov vrátane vyhynutých druhov hlodavcov, jeleňov, nosorožcov, slonov, či dokonca aj pravekej žaby. Nádeje paleontológov i geológov na náš prvý nález druhohorných kostier sa tak pochopiteľne upierali tiež ku krasu.



Pri hľadaní potenciálnych nálezísk kostier sa preto venovala zvýšená pozornosť takzvanému paleokrasu. Tieto zvyšky pradávnych krasových útvarov nezriedka obsahovali zachované zvyšky prastarých sutí, hlín a iných sedimentov. Hľadanie kostí v týchto typoch sedimentov nie je kvôli ich chaotickému usporiadaniu žiadna malina, no napriek tomu sú niektorými geológmi považované za najperspektívnejšie sedimenty na Slovensku. Preto, keď došlo k nálezu Pachyho v jaskyni, a teda krasovom útvare, na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tento predpoklad sa potvrdil. Zdanie však klame.

Pachy totiž nebol uviaznutý v nijakej dutine kam by počas života zablúdil. Jeho kostra bola objavená v horninách, ktoré sa vytvárali v rozsiahlej plytkej morskej lagúne. Jaskyňa sa pri jeho kostre sformovala až po tom, čo už bol cez dvesto miliónov rokov po smrti. Kras v tomto prípade nepredstavoval prvotnú príčinu, ktorá umožnila Pachyho zachovanie. Zaslúžil sa však o jeho objavenie vďaka tomu, že sa dielom neuveriteľne ohromnej náhody sformovala jaskyňa v miestach, kde sa Pachy uložil na večný odpočinok a obnažila sa tak jeho kostrička.

Nález kostry živočícha je vždy taká malá výhra v lotérii. Chce to poriadnu dávku šťastia, obzvlášť v horninách, kde sa takýto nález neočakáva, takže slepej náhode nemôže pomôcť cielené hľadanie vedcov. O to bláznivejšie nepravdepodobný je nález kostry živočícha v stene jaskyne, ale ”Štefanovka” je už raz taká. Pomôžem si výrokom svojho kolegu a zapáleného jaskyniara Paľa Hericha, ktorý sa o nej vyjadril takto: “Lebo keď tečie niekde jeden potok, popod neho môže križovať druhý. Keď jaskyňa prechádza popod dno doliny dva razy, môže i tretíkrát. A keď idú popri sebe tri širokánske riečne koridory, hneď vedľa je štvrtý…” A ak sa našla jedna kostra, ktovie, možno sa nájdu i dve. Možnože náš Pachy nebol jediným drakom spiacim v útrobách Demänovskej doliny...



Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


perexový obrázok: P. Herich, upravené

Loading...
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail