Ekofeministická fatamorgána: Mýtus uctievania Veľkej Bohyne a zidealizovaného neolitu
01.06.2018-18:10:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy
#Zbúrané mýty
Tento príspevok je voľným pokračovaním článkov: Ani ľudské mäso neodvrátilo skazu -Záhadný zánik bukovohorskej kultúry a Nejasná výpoveď ohavných rituálov: Ako zanikla prvá „civilizácia“ Európy?


Zidealizovaný pohľad na neolitickú (mladšia doba kamenná) a eneolitickú (doba medená) „starú Európu“ sa napriek tomu dodnes objavuje v popularizačnej literatúre, beletrii situovanej do prehistórie a dokonca v niektorých učebniciach dejepisu. Prečo sa tak hlboko zakorenil? Zrejme vďaka hlbokým koreňom a niektorým vplyvným zástancom.

Vzostup Veľkej Bohyne

V hľadaní koreňov mýtu o „neolitickej utópii“ sa musíme vrátiť viac ako poldruha storočia do minulosti. Na jednej strane k nemeckému archeológovi Eduardovi Gerhardovi. V knihe Über das Metroon zu Athen und über die Göttermutter der griechischen Mythologie (1849) špekuloval o pôvode starogréckych bohýň z jedinej, prapôvodnej veľkej bohyne, uctievanej v hlbšej minulosti. A na druhej strane k švajčiarskemu právnikovi Johannovi Jakobovi Bachofenovi, ktorý sa usiloval vypracovať schému vývoja rodiny. V roku 1861 v knihe Das Mutterrecht (v slovenčine vyšla ako „O materskom práve“ v roku 1942) argumentoval, že patriarchátu predchádzala v pravekých spoločnostiach „gynekokratia“, čiže matriarchát. Ženy boli hlavami rodiny, príbuzenské vzťahy sa odvodzovali po matke (matrilinearita) a rola matky sa vraj tešila priam uctievaniu.



Prvotný matriarchát a dominanciu ženských božstiev v nasledovných dekádach zastávali početní bádatelia a myslitelia, za všetkých spomeňme Engelsa, Junga či Freuda. A hoci archeológovia od neolitického matriarchátu (nie však matrilinearity) postupne upustili, vplyvom litovsko-americkej archeologičky Marije Gimbutasovej (1921-1994) sa ujala predstava gynocentrizmu – teda nie vlády, ale centrálneho postavenia žien.

Gimbutasová sa v 50. a 60. rokoch minulého storočia stala v USA azda najuznávanejšou odborníčkou na archeológiu praveku strednej, východnej a predovšetkým juhovýchodnej Európy. Od 70. rokov sa však čoraz intenzívnejšie zameriavala na interpretáciu nálezov ako dôkazov ženských božstiev a gynocentrizmu v dávnovekej Európe.

Centrom neolitického a eneolitického náboženstva Európy bolo podľa Gimbutasovej mocné ženské božstvo späté so zemou, prírodnými silami a plodnosťou – Veľká Bohyňa a jej rôzne manifestácie. Život žien sa podľa nej niesol v znamení spoločenskej a sexuálnej slobody a bol úzko spätý s náboženstvom Veľkej Bohyne, ktoré zaisťovalo ich významné postavenie. Táto utópia údajne skončila náhle a násilne kvôli invázii bojovníckych Indoeurópanov, ktorí Veľkú Bohyňu nahradili vlastnými mužskými božstvami.

„Gimbutasovej tvrdenia si získali taký veľký vplyv, lebo boli príťažlivé a ľahko zrozumiteľné, ako aj preto, lebo zastávala významnú akademickú pozíciu na významnej univerzite. Taktiež preto, že sa objavili v impozantných nablýskaných knihách mainstreamových vydavateľstiev,“ vysvetľuje archeológ Douglass W. Bailey.

Česká archeologička Kamila Remišová Věšínová dodáva, že ich popularite výrazne napomohla taktiež začínajú tretia vlna feminizmu v 80. a 90. rokoch 20. storočia. Práve mnohé ekofeministky (a členky hnutia New Age), odvracajúce sa od organizovaného náboženstva Západu, sa v hľadaní „prírodnejších“ alternatív obrátili na dávnu históriu a nadchli predstavami údajného neolitického uctievania Veľkej Bohyne.

Pád Veľkej Bohyne

„Veľká Bohyňa je populárna aj v súčasnosti napriek tomu, že mnoho bádateľov už v 70. rokoch 20. storočia poukazovalo na to, že pre jej existenciu ani kult v staršom praveku neexistujú žiadne archeologické dôkazy. Hlas aktivistov a aktivistiek bol však zjavne silnejší ako všetky dostupné a podložené archeologické dáta,“ zdôrazňuje Remišová Věšínová.



Archeologička (a zároveň feministka) Lynn Meskellová zo Stanfordovej univerzity súhlasí: „Zromantizovaný pohľad na dávnu minulosť, ktorý prezentujú mnohé feministky a pseudo-feministky, nevychádza z archeológie, ale zo snáh o vytvorenie zidealizovanej minulosti, ktorá by kontrastovala so sekulárnym, neosobným a industrializovaným dneškom.“

Remišová Věšínová pripomína, že Gimbutasovej závery stoja na „zlomkovitých vedeckých dôkazoch, často zámerne vytrhnutých z pôvodného kontextu“. Podľa českej odborníčky na genderovú archeológiu ponúkajú historické projekcie toho, čo určité skupiny ženských aktivistiek vidia ako žiaduce a zároveň posilňujúce ich vymedzenie sa voči systému a súčasnému nastaveniu rodových rolí. „Ako archeologička aj feministka však zdôrazňujem, že tieto utopické, nevedecké a nepodložené teórie, ktoré za vznikom všadeprítomného kultu "Veľkej Bohyne" stoja, sú modernej genderovej archeológii úplne cudzie...“ konštatuje Remišová Věšínová.

Pochybné interpretácie

Zástancovia existencie náboženstva „Veľkej Bohyne“ sa odvolávajú na tzv. ženskú figurálnu plastiku – sošky zobrazujúce ženy, široko rozšírené v neolite a eneolite Európy (a Blízkeho východu). Údajne zobrazujú mocné ženské božstvo, jeho kňažky či symboly kultu plodnosti súvisiace s „Veľkou Bohyňou“. Gimbutasová s ňou spája aj sošky zvierat alebo predmetov: vraj ide o posvätné zvieratá a objekty používané v špeciálnych rituáloch.

Podľa Lynn Meskellovej sú však Gimbutasovej interpretácie pochybné: „V jej výskumných prácach sa za symbol Bohyne považuje každá jedna soška, ktorá nie je celkom očividne vybavená penisom – a dokonca aj niektoré, ktoré sú. Za jej symboly sa považujú paralelné čiary, kosoštvorce, cikcakovité čiary, osi, špirály, zdvojené sekery, muchy, prasce aj stĺpce. Prečo je táto nesúrodá zmes očividným symbolom ženského božstva, alebo vôbec ženy, nikdy nevysvetľuje. Dokonca aj muž môže byť symbolicky ženou.“

Automaticky vidieť Bohyňu v pozadí každej pravekej európskej sošky je podľa Meskellovej rovnaké, ako keby ste pripisovali ten istý ideologický význam plastickým figúrkam Panny Márie aj Barbie.

Ženské sošky NEdominovali

Dôležité postavenie žien v neolitickej a eneolitickej spoločnosti odvodzuje Gimbutasová od dominancie ženských sošiek. Na náleziskách, ktoré skúmala (napr. Anza alebo Sitagroi), podľa nej len „1 % môže reprezentovať mužov“. Rôzne iné zdroje tvrdia, že až 95% (alebo viac) všetkých neolitických a eneolitických sošiek predstavuje ženy. Je to však nezmysel.

V prvom rade dominancia ženských vyobrazení neznamená významné postavenie žien. „Postavenie pohlaví v spoločnosti starej Európy nie je verne reflektované soškami. Na východobulharskom nálezisku Golyamo Delchevo sa nepodarilo objaviť identifikovateľné mužské sošky; každá soška s rozoznateľným pohlavím bola ženská. Napriek tomu všetky bohaté hroby na neďalekom pohrebisku, u ktorých bolo možné rozpoznať pohlavie pochovaného, boli mužské,“ argumentuje americký archeológ David Anthony, špecialista na neolit a eneolit južnej a východnej Európy.



Celkom nesprávne je samotné výrazne rozšírené tvrdenie, že v rámci neolitických a eneolitických sošiek Európy dominujú vyobrazenia žien. „Väčšina sošiek nemá špecifikované pohlavie. A mnohé ďalšie sú vybavené ako penisom, tak prsníkmi,“ konštatuje archeológ Sven Hansen, autor viacerých rozsiahlych štúdií pravekých európskych sošiek.


-


Zľava: soška stojaceho muža, bezpohlavné sošky (1– Çatal Hüyük; 2, 3– Vinča; 4, 5– Karanovo), soška ženy s rukami v „adoračnom“ geste (Hluboké Mašůvky), sediaci muž (Szegvár-Tőzköves); všetko podľa Müller-Karpe, 1968: Handbuch der Vorgeschichte II.



-


Regionálne varianty neolitických a eneolitických sošiek. Zľava: Karpatská kotlina, západný Balkán, východný Balkán, Grécko (podľa Hansen, 2015).


Kult plodnosti je prekonaný

Prvotným poľnohospodárom záležalo na úrodnosti pôdy, pričom podľa niektorých bádateľov existuje súvislosť medzi ženou (matkou) a zemou – obe sú zdrojom plodnosti. Neolitické sošky (ako aj samotná Veľká Bohyňa) sa preto niekedy spájajú s kultom plodnosti.

„Neexistujú vedecké dôkazy, že náboženstvo neolitu a eneolitu bolo založené na kultoch poľnohospodárskej plodnosti,“ upozorňuje archeológ Douglass Bailey, ďalší zo súčasných odborníkov na archeológiu juhovýchodnej Európy. Podľa Svenda Hansena je hypotéza „kultu plodnosti“, siahajúca do 19. storočia, prekonaná a spravidla celkom nepoužiteľná: „Táto paradigma by sa dala aplikovať len na veľmi obmedzený počet sošiek.“

Chronológia nesedí

Koniec kultu Veľkej Bohyne reprezentovaného ženskou „figurálnou plastikou“ nastal podľa Gimbutasovej v dôsledku invázie výbojných Indoeurópanov. Spresnené datovanie kultúrnych zmien v pravekej Európe však tento scenár vylučuje. „Figurálna plastika“ sa prestala používať postupne. „Tradičná plastika neolitu a eneolitu zaniká alebo prechádza výraznou zmenou v jednotlivých oblastiach juhovýchodnej Európy v rôznom čase,“ konštatuje Svend Hansen. „To protirečí rozšíreným predstavám, že zanikla v rovnakom čase a z dôvodu nejakej vonkajšej príčiny.“ Navyše zaniká priskoro, zväčša počas druhej polovice 5. tisícročia pred n. l., čiže približne tisíc rokov pred Indoeurópanmi.

Načo teda slúžili?

Sošky vyobrazujúce ľudí prevažujú v neolitických a eneolitických kultúrach juhovýchodnej Európy, v strednej a západnej Európe na náleziskách kultúry s lineárnou keramikou sú však zriedkavé alebo chýbajú. Táto skutočnosť, ako aj rozmanitosť tvarov a výzdoby naznačuje, že ich využitie a význam neboli v pravekej Európe úplne jednoliate. Čoraz viac archeológov však zastáva názor, že najčastejšie a pôvodne súviseli s kultom predkom. Tento záver podporuje analýza rozmiestnenia ich fragmentov aj celých sošiek v rámci domov a osád, doplnená o etnoarcheologické a etnologické poznatky.



Významné zistenia priniesol napríklad etnoarcheologický výskum lokalít v oblasti mexického údolia Oaxaca (datované do obdobia 1800-1400 pred n. l.). Využil totiž aj výpovede miestnych pamätníkov, ktorí do dnešných čias poznali účel mnohých rituálnych predmetov archeologických nálezísk.

Hoci sú tieto mexické lokality podstatne mladšie ako európsky neolit a eneolit, práve v tomto čase si miestne populácie osvojili usadlý poľnohospodárskych spôsob života. Už od raných fáz osídlenia tu zohrávala dôležitú úlohu rituálna komunikácia s mŕtvymi predkami. Tieto rituály zabezpečovali ženy v rámci domácností alebo jej bezprostrednej blízkosti. A pri rituáloch používali malé hlinené figúrky – v priestore sídlisk a v sídliskových jamách sa našlo množstvo ich fragmentov. Z ústnych tradícií vyplynulo, že sošky zaisťovali miesto, kam sa môžu oslovení predkovia počas rituálu vrátiť, aby bolo možné s nimi komunikovať. Pretože samotné sošky nepredstavovali konkrétne osoby, tými sa stávali až počas rituálu, v prípade poškodenia ich zahodili a nahradili novými.

To isté zrejme platí aj pre neolitické a eneolitické sošky Európy a Blízkeho východu. Sú schematické a v tvári chýbajú znaky akejkoľvek individuality, čo indikuje, že nezobrazovali konkrétneho človeka. Celistvé ich nachádzame spravidla v obydliach, najčastejšie pod podlahami a v blízkosti ohniska, prípadne v zásobných jamách a silách. Rozlámané ich nachádzame široko rozptýlené. V hroboch takmer úplne chýbajú.

„Animistické rituály [rituály týkajúce sa rôznych duchov či „spirituálnych“ bytostí] a predstavy sú súčasťou väčšiny súčasných aj zaniknutých prírodných národov a boli dokázané aj v mnohých zaniknutých historických populáciách. Tieto rituály boli a sú prepojené najmä s tzv. domácou sférou,“ konštatuje Kamila Remišová Věšínová. Kult predkov je podľa nej obzvlášť dobre preukázaný na Blízkom východe, mieste pôvodu európskej neolitickej populácie. Na blízkovýchodných náleziskách ako je Çatalhöyük nachádzame ľudské sošky aj zabudované do stien, rovnako ako ľudské lebky.

Ani matrilinearita, ani mierumilovnosť


-


Izotopové analýzy zubnej skloviny archeologických nálezov ukázali, že v neolitických spoločenstvách Európy rozhodne nepanovala matrilinearita, ale patrilinearita. Kým muži často zostávali žiť na mieste, kde vyrastali, ženy putovali za svojimi manželmi, čo sa prejavilo odlišnými izotopovými hodnotami v ich zubnej sklovine.

Mýtom je aj údajná mierumilovnosť „starej Európy“, a to ako v širšom zmysle, čiže rátajúc kultúru s lineárnou keramikou, alebo v užšom zmysle, rátajúc len kultúry juhovýchodnej Európy.

V rámci kultúry s lineárnou keramikou nachádzame dôkazy o medziľudskom násilí v podobe lebečných zlomenín. A tieto sú najčastejšie nie u mužov, ale u detí a žien. Rovnako sa podarilo zistiť viaceré prípady masakrov, vyhladenia neolitických osád inými neolitikmi. Archeológ David Anthony (1995) upozorňuje, že opevnenia datované do neolitu a eneolitu východného Balkánu sa nielenže vyskytujú, ale dokonca poukazujú na dlhodobé, kontinuálne ozbrojené konflikty medzi osadami. Rovnako upozorňuje, že tu existovali špeciálne zbrane, mlaty, a neboli importmi od bojovných stepných kultúr. Práve naopak, podľa výskumov sa na step dovážali zo „Starej Európy“.



Osady kultúry s lineárnou keramikou boli nezriedka opevnené. Najčastejšie na západe Európy vo Francúzsku, Holandsku, Belgicku, Nemecku (kde napríklad v Porýnsku na západe Nemecka nachádzame jedno ohradenie na každom mieste zvýšenej koncentrácie nálezov), ale v menšej miere aj v centrálnych oblastiach jej rozšírenia, v Rakúsku, na Slovensku a na Morave. Ohradenia osád tvorila palisáda, priekopa, väčšinou kombinácia oboch prvkov (zvyšky valov sa nezachovali). Tieto ohradenia sa stavali už od najstarších čias lineárnej keramiky (napr. Eitzum, Eisleben), pravda, v pohnutej dobe záveru existencie lineárnej keramiky ich početnosť rastie.

Rovní a rovnejší

Rovnako nie je pravda, že neolitická a eneolitická Európa bola rovnostárska. Archeologické nálezy mnohých balkánskych nálezísk (Dimini, Selevac a Agia Sophia, pohrebiská Varny, Durankulaku a iných) svedčia o tom, že niektoré osoby vlastnili viac – a ženy to zväčša neboli. O spoločenskej nerovnosti vypovedá aj rastúci počet výskumov stredo- a západoeurópskej kultúry s lineárnou keramikou.

Pozoruhodné zistenia priniesol výskum neolitickej osady pri meste Vaihingen z raného až stredného neolitu. Celkovo tu pochovali 120 ľudí. Z toho 40 vnútri osady, často vo výkopoch, ktoré sa tiahli pozdĺž domov a až 80 v priekope, ktorá osadu obkolesovala. Nebožtíkov v priekope sprevádzalo len málo milodarov. Ba čo viac, viacerých do jamy jednoducho pohodili. Podľa archeológov to naznačuje, že patrili do akejsi marginalizovanej skupiny.

Výskyt spoločenskej nerovnosti v kultúre s lineárnou keramikou podporujú izotopové analýzy zubnej skloviny. U ľudí pochovaných v priekopách sa vyskytujú oveľa častejšie „cudzie“ hodnoty, než u ľudí pochovaných vnútri osád, konkrétne izotopové hodnoty znamenajúce, že sa daní ľudia stravovali prevažne potravou pochádzajúcou z vyššie položených (podhorských či horských) oblastí. Rozdiely pozorujeme taktiež v milodaroch. Prestížne sekeromlaty, zhotovované napríklad zo vzácneho amfibolitu a v rámci obchodu putujúce stovky kilometrov, sprevádzali v hrobe len málo „cudzincov“, no u „domácich“ boli pravidlom. „Domáci“ na náleziskách od Rakúska a Nemecka až po Francúzsko navyše vykazujú izotopové hodnoty indikujúce, že ich strava pochádzala z obmedzeného priestoru, zrejme preferovaných nížinných úrodných sprašových pôd, kde ľud kultúry s lineárnou keramikou staval osady najčastejšie.

„Cudzie“ izotopové hodnoty nepoukazujú na akulturizovaných lovcov a zberačov – archeogenetické výskumy zistili len minimálnu* prímes ich DNA v génoch poľnohospodárov šiesteho tisícročia pred n. l. Podľa archeológov je najpravdepodobnejším vysvetlením (zrejme dedičné) rozdelenie spoločnosti kultúry s lineárnou keramikou na pastierov dobytka, oviec a kôz na jednej strane, a pestovateľov na strane druhej. Potvrdzujú to aj izotopové analýzy domácich zvierat – ovce, kozy a dobytok často vykazujú hodnoty zhodné s potravou pochádzajúcou z vyššie položených oblastí. To naznačuje, že ovce, kozy a dobytok sa prinajmenšom časť roka pásli mimo osady. A spolu s nimi odchádzali muži s nižším statusom. Vysoko postavení zostávali v osade.



-

Za odborný dozor a usmernenie autor ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Poznámky:
* Zhrnutie napr. Harris 2017, viac k strednej Európe napríklad Lipson a kol. 2017  alebo Chilenski a kol. 2017; téme sa budeme podrobne venovať v budúcich článkoch.

Zdroje:
Anthony, D. W., 1995: Nazi and Ecofeminist Prehistories: Ideology and Empiricism in Indo-European Archaeology. In: Nationalism, Politics, and the Practice of Archaeology, Kohl, P. & Fawcett, C. (eds.): 82-96. Cambridge: Cambridge University Press.
Anthony, D. W., 2009: The Rise and Fall of Old Europe. IN: Anthony D.W.( ed.): The Danube Valley, 5000-3500 Bc Princeton University Press 2009
Bailey, D. W., 2009: The Figurines of Old Europe Princeton In: Anthony D.W.( ed.): The Danube Valley, 5000-3500 Bc University Press 2009
Bentley, R.A., 2012: Mobility and the diversity of early Neolithic lives: Isotopic evidence from skeletons. J Anthropol Archaeol 32: 303–312.
Bentley, R. A., Knipper, C., 2005: Transhumance at the early Neolithic settlement at Vaihingen (Germany). Antiquity Project Gallery, December 2005.
Bentley, R.A., Krause, R., Price, T.D., Kaufmann, B., 2003. Human mobility at the early
Neolithic settlement of Vaihingen, Germany: Evidence from strontium isotope
analysis. Archaeometry 45, 481–496
Bickle, P. & Fibiger, L.. 2014: Ageing, childhood, and social identity in the early Neolithic of central Europe. European Journal of Archaeology 17: 208–28
Bogaard, A., Krause, R., Strien, H.-C., 2011: Towards a social geography of cultivation
and plant use in an early farming community: Vaihingen an der Enz, south-west
Germany. Antiquity 85, 395–416
Gimbutas, M., 1991: The Civilization of the Goddess: The World of Old Europe. San Francisco: Harper.
Hansen, S., 2007: Bilder vom Menschen der Steinzeit: Untersuchungen zur antropomorphen
Plastik der Jungsteinzeit und Kupferzeit in Südosteuropa. Mainz, Philipp von Zabern.
Hansen, S., 2015: Neolithische Figuralplastik zwischen Tigris und Donau. Die Kunde: Zeitschrift für niedersächsische Archäologie N. F. 66, 2015, S. 97–127.
Meskell, L., 1995: Goddesses, Gimbutas and ‘New Age’ Archaeology. Antiquity 69, 74–86.
Remišová Věšínová, K. 2010: Genderová analýza v interpretaci neolitických sociokulturních jevů. Dizertačná práca. Praha: Univerzita Karlova.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail