Ani ľudské mäso neodvrátilo skazu: Záhadný zánik bukovohorskej kultúry
26.05.2018-18:50:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy

Zabudnutý odkaz

V prvej polovici 6. tisícročia pred n. l. prenikali na územie dnešného Slovenska zvláštni cudzinci. Len zriedka lovili či zbierali2, namiesto toho pestovali a chovali. Priniesli so sebou nový spôsob života, vlastne aj novú historickú éru. Mladšiu dobu kamennú, neolit.

Ako prví na našom území vyrábali keramiku. Veľmi prostú až nevábnu – hrubostennú, jednoduchých tvarov a keď zdobenú, tak len jednoduchým ornamentom, rytými čiarami.3 Málokto by predvídal, čo sa z nej vyvinie o niečo viac ako tristo rokov.



V období krátko po roku 5300 pred n. l. ľudia na juhovýchode Slovenska (a severovýchode Maďarska) vyrábali okrem bežnej, veľmi dobre vypálenej, ale predsa len pomerne jednoduchej keramiky nádherne zdobené nádoby so stenami hrubými pár milimetrov. Jej kvalite sa nevyrovná nič z praveku celej Karpatskej kotliny – nič z doby kamennej, ani medenej, ani bronzovej, ani len železnej.

„Veľkú väčšinu nádob mali rovnako kvalitnú ako iní, so stenami hrubými 5-7 mm,“ vysvetľuje archeologička Jana Mellnerová Šuteková. „Ale práve tie fascinujúce nádoby hrubé možno iba 3 mm sú skvelé. A doteraz nepoznáme postup ich výroby. Ešte stále je to pre nás tajomstvo.“


-


Porovnanie keramiky prvých poľnohospodárov na našom území – kultúry s lineárnou keramikou (hore vľavo) s nákresmi a rekonštruovanými nádobami bukovohorskej kultúry.


Žiaľ, postupy týchto znamenitých hrnčiarov nik nerozvíjal ďalej. Celá ich kultúra, archeológmi nazývaná bukovohorská, skončila náhle a bez pokračovateľov. Drastický úpadok na území, ktoré osídľovala, bol údajne dlhodobý – rozsiahle oblasti zostali stáročia až tisícročia prakticky ľudoprázdne.

Čo sa vlastne stalo? Indície k záhadnému zániku bukovohorskej kultúry majú trpkú príchuť. Či možno skôr sladkú, keďže ľudské mäso je vraj sladké.

Povaľujúce sa kosti

Najlepšie preskúmaná osada nositeľov bukovohorskej kultúry na Slovensku leží v blízkosti Šarišských Michalian. Po jej obyvateľoch zostalo 16 hrobov. Na dnešné pomery pramálo, v archeológii neolitu skoro štandard. Hrob (vlastný!), to bol v Európe mladšej doby kamennej takpovediac luxus, ktorého sa vo všeobecnosti dočkal sotva jeden z piatich dospelých. Na nálezisku v Šarišských Michaľanoch pochovaných ani nevyčlenili do pohrebiska, hroby im vykopali priamo v osade, ako kázal prastarý zvyk s koreňmi až v oblasti Blízkeho východu.



Okrem kostier v hroboch archeológovia objavili v Šarišských Michaľanoch aj osamotené ľudské kosti a ich úlomky. Ako keby sa pôvodne povaľovali len tak pohodené, bez akýchkoľvek náznakov úcty k nebohému. Čo je zvláštnejšie, tieto kosti často nesú stopy čiastočného alebo úplného prevarenia, tzv. hrncový lesk, ktorý vznikal, keď zrnitý vnútorný povrch nádob vyhládzal okraje varených kostí. Nachádzame na nich aj stopy po ohryzení alebo rezaní a dokonca zoškrabávaní mäsa.

Týka sa to aj jedného z hrobov. Ležala v ňom (prinajmenšom) dvojica mladých žien. Po smrti ich vrhli do odpadovej jamy. Niektoré kosti mali čiastočne, iné úplne prevarené. Pravda, mladým ženám s istotou patrili len nájdené lebky, zvyšné, teda aj prevarené časti kostry, mohli podľa archeológov pochádzať z viacerých ľudí.

Všetky tieto náznaky ľudožrútstva možno niekomu vnuknú predstavu hladomoru. Poznatky etnológie ale nasvedčujú, že oveľa častejšie sa k pojedaniu ľudského mäsa (a špiku ľudských kostí) pristupuje z rituálnych dôvodov. Niekedy sa takto ľudia snažia získať silu či schopnosti konzumovaného, no poznáme aj príklady (Tapuiovia), keď domorodci jedli vlastných mŕtvych príbuzných, aby im „ušetrili hanbu hnitia v zemi“. Vzhľadom na ledabolé odhodenie zvyškov so stopami varenia je však prejav úcty málo pravdepodobný.


-


Rituálny kanibalizmus.


Alebo žeby išlo o zločincov? „Časti tiel, najmä z nepokrstených detí a popravených zločincov, slúžili ako magické pomôcky, liečivá alebo amulety ešte aj v stredoveku a novoveku,“ upozorňuje archeológ Pavol Jelínek, odborník na rituálne praktiky pravekých Európanov.

Je možné, že v časoch bukovohorskej kultúry sa pomoc mágie a domnelých nadprirodzených síl náramne hodila.

Tušenie dávnych čias

Výskum pravekých ľudí pripomína skladanie skladačky, ktorej mnohé kúsky chýbajú, iné presne nevieme, kam patria, alebo čo majú predstavovať. A tak o praobyvateľoch Európy síce niektoré skutočnosti vieme, no tých nie je veľa. Iné tušíme alebo sa domnievame s rôznou mierou (ne)istoty. A zase ďalšie môžeme vylúčiť.



S istotou poznáme povahu chýrnej keramiky bukovohorskej kultúry. Často ju zdobia zložité obrazce, špirály, oblúkovité línie zoskupené do tvaru gotických okien a ozdobné trojuholníky neraz z komplikovaných ornamentov. Všetky tieto vzory vyplňovala červená a žltá inkrustácia, v menšej miere biela. Kreativitu a invenčnosť „bukovohorských hrnčiarov“ dokladá skutočnosť, že v súboroch nádob sotva nájdete čo i len dve s rovnakou hlavnou výzdobou.

Naopak, vôbec netušíme, ako nositelia tejto kultúry nazývali sami seba, akým jazykom hovorili. Aj to, v čo verili, len tušíme na základe nie celkom jednoznačných indícií (napr. kultových sošiek).

Najmodernejšie výskumné metódy archeológie spojenej s genetikou ale prezradili, že nám títo ľudia neboli príbuzní. Výskumy jadrovej DNA stoviek neolitických poľnohospodárov Európy, či už tých z juhovýchodu, stredu alebo západu nášho kontinentu, odhalili pomerne jednotný obraz. Geneticky mali veľmi ďaleko od domorodých lovcov a zberačov, s ktorými sa dlhé stáročia výraznejšie nemiešali. Naopak, geneticky silne evokovali neolitické obyvateľstvo Anatólie.4

Kvôli neskorším prisťahovaleckým vlnám sa genetický odkaz týchto prvotných poľnohospodárov, medzi ktorých patril aj ľud nositeľov bukovohorskej kultúry, značne „zriedil“. U dnešných Stredoeurópanov pochádza od neolitických farmárov len asi 30 % génov.

Zjednotenie rivalov

Pozoruhodný je nielen zánik, ale aj vznik bukovohorskej kultúry. Nížiny východného Slovenska sa začiatkom druhej polovice 6. tisícročia pred n. l. stali dejiskom „umeleckého zápasu“ dvoch typov keramiky. Maľovanej, ktorá prevládala vo Východoslovenskej nížine, a rytej, ktorá prevládala v Košickej nížine. Tieto metódy neboli len obyčajnou módou: spôsob zdobenia a povaha ornamentov predstavovali u pravekých hrnčiarov prísne dodržiavané postupy. A nezriedka (hoci nie vždy) zrejme boli súčasťou tradícií, ktoré tvorili identitu jednotlivých komunít.

V období okolo roku 5300 pred n. l. sa z oblasti Bukových hôr v severnom Maďarsku šíril akýsi „kultúrny impulz“. Dnes už rozoznávame len invencie, ktoré priniesol, prípadný hlbší význam v ich pozadí rozlúštiť nevieme. Tak či onak, vplyvom tohto impulzu sa zmenila rytá výzdoba na širokom území severovýchodného Maďarska a juhovýchodného Slovenska. Nešlo o žiaden prelom, skôr o pompézne vyústenie dovtedajších tendencií. No na rozdiel od minulých storočí sa nový štýl rytej výzdoby nepresadil len v oblastiach, kde malo ryté zdobenie dlhú tradíciu (územie archeologickej skupiny Tiszadob), ale aj na susednom území Východoslovenskej nížiny, čiže území „konkurenčnej tradície“ maľovanej výzdoby (obýval ho ľud archeologickej skupiny Raškovce).



Prečo obyvatelia Východoslovenskej nížiny opustili vlastnú stáročnú tradíciu v prospech opačnej? To môžeme len hádať. Dôležitú úlohu mohli zohrať čulé kontakty medzi oboma archeologickými skupinami Tiszadob a Raškovce, doložené na mnohých náleziskách. Nie je vylúčené, že tieto vzťahy sa týkali viac než obchodovania. Izotopové analýzy zvyškov pravekých ľudí totiž ukazujú, že stredoeurópske kultúry od neolitu prinajmenšom do doby bronzovej bežne praktizovali exogamiu - muži si brali nevesty z odlišných, niekedy aj vzdialených komunít.

Indície skazy?

Prví poľnohospodári neosídľovali strednú Európu súvisle. Ich osady sa koncentrovali predovšetkým neďaleko riek5 na miestach s úrodnou tzv. sprašovou pôdou. Vo vrchoch sa títo ľudia zdržiavali len zriedka. Naproti tomu mnohí nositelia bukovohorskej kultúry už zrejme vrchy považovali za svoj domov. Ich nálezy tak nachádzame v Slovenskom krase, ako aj podhorských a horských oblastiach Slovenského rudohoria, Slanských vrchov a Šarišskej vrchoviny v nadmorskej výške až do 840 m n. m.


-


Rozšírenie bukovohorskej kultúry na území Slovenska (podľa Hrehu a Šišku, 2015).


„V Potisí nemajú [výšinné sídla bukovohorskej kultúry] obdobu a nepoznáme k nim ani paralely v susediacich kultúrnych osídleniach“, konštatuje v jednej z výskumných prác archeológ Stanislav Šiška, ktorý bukovohorskú kultúru skúmal niekoľko desaťročí.

Prečo sa ľud bukovohorskej kultúry usadil aj vo vrchoch? „Nezistili sa žiadne náznaky existencie nadradenej a mocenskej zložky spoločnosti, ktorá by sa už v tomto období odčlenila z obvyklých roľníckych komunít a usídlila na osobitných, napr. výšinných sídliskách,“ píše Šiška. Hlavnou príčinou ich vzniku bola podľa neho zmena klímy: „Deficit vlahy a vody viedol aj spoločenstvá bukovohorskej kultúry k osídľovaniu regiónov s väčšou nadmorskou výškou, v ktorých tamojšia klíma ešte vytvárala relatívne priaznivej­šie podmienky pre udržanie sa poľnohospodárstva.“

Šiška uvažoval aj o ochrannej funkcii. Hoci sa nepodarilo zistiť žiadne obranné štruktúry, výšinné osídlenie sa zväčša nachádza v ťažko dostupných polohách.

Žiaľ, o týchto sídlach vieme zväčša len to, že kedy (a kde) existovali. Akú mali povahu netušíme, pretože ani na jednom z nich sa doposiaľ neuskutočnil podrobnejší archeologický výskum – poznáme ich vďaka nálezom keramiky a ojedinele kamenných nástrojov. Z doterajších zistení sa však zdá, že výšinné polohy boli osídlené predovšetkým v závere existencie bukovohorskej kultúry. Je teda možné, že k ich vzniku viedlo to isté, čo spôsobilo zánik samotnej bukovohorskej kultúry.

Späť v jaskyniach

Paradoxne, výšinné sídliská chýbajú v Slovenskom krase, v ktorom o vysoké polohy nie je núdza. Stanislav Šiška sa domnieval, že funkciu výšinných sídlisk tu prevzali jaskyne. Až v 19 z nich (napr. jaskyne Ardovo, Domica, Čertova diera, Silická, Jasovská, Fajka, Zbojnícka, Kostrová) sa našli nálezy bukovohorskej keramiky. Na rozdiel od vrchov, jaskynné priestory boli zrejme osídľované v priebehu celej existencie bukovohorskej kultúry.

Je aj iná možnosť. Podľa niektorých archeológov nebolo jaskynné osídlenie ekvivalentom toho výšinného, ale mohlo predstavovať zimné útočisko časti populácie žijúcej pastierskym životom. V Slovenskom krase sa totiž nachádzajú len malé plochy úrodnej pôdy umožňujúcej trvalejšie osídlenie. A naopak, poznáme odtiaľ veľa nálezov kostí domestikovaných oviec a kôz. Vieme tiež, že niektoré obydlia ľudu bukovohorskej kultúry mali stanovú konštrukciu, čiže stavba prechodných letných prístreškov mu rozhodne nebola cudzia.

Bohatá osada, chudobné hroby

Bukovorská kultúra je plná záhad a zvláštností. V živote pravekých ľudí zrejme hrali mimoriadne dôležitú úlohu rituály. Či už starobylé rituálne rozbíjanie kultových sošiek alebo, ako sme uviedli v úvode, varenie človečiny azda sprevádzané rituálnym kanibalizmom. Veľký význam rituálov indikujú aj nálezy zámerne nezastavaného priestoru v centre osád. Na nálezisku v Šarišských Michaľanoch ho lemoval poloblúk z desiatok zásobných jám. Toto priestranstvo s rozmermi 60m2 bolo podľa Stanislava Šišku akousi „centrálnou plochou slúžiacou na spoločné zhromaždenia obyvateľov“.


-


Neolitické domy – v podobných žil aj ľud bukohovorskej kultúry. Osady obvykle tvorilo 4 až 7 domov a celkovo 30 až 50 obyvateľov.


Na nálezisku v Šarišských Michaľanoch pozorujeme podľa Stanislava Šišku „evidentne veľmi vysokú ekonomickú úroveň“ osady. Nečudo, okrem chýrnej keramiky – jej importy alebo azda napodobeniny sme našli až vo východnom Rumunsku, Moldavsku a Slovinsku – nositelia bukovohorskej kultúry vyrábali aj kvalitné kamenné nástroje, štiepané a najmä brúsené. Taktiež obchodovali s obsidiánom, ktorého na niektorých náleziskách nachádzame celé tony.

Prekvapivo, „bohatstvo osady“ v Šarišských Michaľanoch sa vôbec neprejavilo pri pochovávaní. Nebožtíkov sprevádzalo na druhý svet len málo milodarov.

Exodus a rozptýlenie

Počiatok bukovohorskej kultúry sprevádza na území jej rozšírenia zdvojnásobenie počtu archeologických nálezísk. Stanislav Šiška dokonca pôvodne (1989) hovoril o „populačnej explózii“. Neskôr (1995) sa už vyjadroval opatrnejšie. Na základe malých rozmerov osád (0,5-1 ha, jaskynné sídla boli ešte podstatne menšie) uvažoval skôr o obyvateľstve rozptýlenom vo väčšom počte menších komunít, a zakladajúcom krátkodobé osady, obývané len desaťročia či roky (napr. nálezisko v Kochanovciach).

Osadu nájdenú v Šarišských Michaľanoch napríklad obývali len asi polstoročie. Jej domy zanikli v plameňoch. Či ich podpálili vlastní obyvatelia alebo cudzí, nie je isté. Nájdený bohatý inventár domov, ktorý by si odchádzajúci obyvatelia najskôr vzali so sebou, ale naznačuje druhú možnosť.



Krátkotrvajúce osady, osídľovanie neprístupných polôh na vrhoch, rituálny kanibalizmus, koniec nadväznosti kultúrneho vývoja... Bukovohorská kultúra očividne dosiahla vrchol vývoja vo veľmi pohnutých časoch. Veľavravný je aj pokles počtu nálezísk radených do neskorších fáz jej vývoja. Napríklad v severovýchodnom Maďarsku prvú fázu bukovohorskej kultúry reprezentuje 77 lokalít. V prípade druhej fázy to bolo len 50, pričom do záverečnej tretej fázy už spadá len 19.

Najčastejšie sa skloňuje klimatická zmena, suchý výkyv podnebia. Podľa Stanislava Šišku najsilnejšie zasiahol severné Potisie, čiže srdce areálu bukovohorskej kultúry, pretože tu takmer úplne chýbajú najúrodnejšie typy pôd. Očividne však neušetril ani iné územia. Po zániku bukovohorskej kultúry poklesla intenzita osídlenia vo Východoslovenskej nížine na stáročia. Viaceré oblasti predtým obývané nositeľmi bukovohorskej kultúry podľa Šišku dokonca zostali prakticky ľudoprázdne – v Košickej nížine na približne 700 rokov, v Šarišskom podolí na 1000 rokov, na Spiši na 1300 a v Slovenskom krase až 2700 rokov.

Vysušovanie podnebia podľa Stanislava Šišku ľud bukovohorskej kultúry najprv vyhnalo do vrchov. A neskôr ho prinútilo domovské územie celkom opustiť. Hromadný odchod podľa neho potvrdzujú nálezy najmladších fáz tejto kultúry objavené celkom mimo jej súvislú oblasť rozšírenia. Podarilo sa ich objaviť na tak vzdialených miestach ako je juhovýchodné Poľsko, západné Maďarsko, juhozápadné Slovensko či dokonca Dolné Rakúsko a Morava. Stanislav Šiška ale nepredpokladá masívnu vlnu migrantov, obyvateľstvo bolo podľa neho už značne preriedené. Vysídlili sa podľa neho najskôr stovky, nie tisíce osôb.

Mnohí odídenci mali smerovať do prostredia susedov, takzvanej želiezovskej skupiny, ktorej ľud obýval široké územie západne6 od pôvodného rozšírenia bukovohorskej kultúry. Napríklad na juhozápadnom Slovensku poznáme približne 30 nálezísk s bukovohorskou keramikou, pričom väčšina nálezov sa nachádza v sprievode nálezov želiezovskej skupiny.

Všetko bolo inak?

Ľudia majú radi jednoduché vysvetlenia. Často sú logické aj presvedčivé, ale hlavne sa nad nimi netreba hlbšie zamýšľať, nepriečia sa intuícii. Lenže často nie sú pravdivé.

O klimatických zmenám z čias európskeho neolitu dnes vieme oveľa viac ako v čase, keď bukovohorskú kultúru skúmal nebohý Stanislav Šiška. Taktiež vieme oveľa viac o zmenách populácií vtedajších poľnohospodárov. A vyzerá to tak, že aj vysvetlenie o skaze bukovohorskej kultúry z dôvodu suchého klimatického výkyvu patrí medzi takéto priveľmi zjednodušené vysvetlenia.

„Za dlhodobo neosídlené môžeme považovať iba niektoré mikroregióny. Interpretácie S. Šišku už asi budeme môcť prehodnotiť, sú dané stavom výskumu v danej dobe,“ vysvetľuje archeologička Jana Mellnerová Šuteková. „Záchranný terénny výskum posledných rokov na východe Slovenska všeobecne prináša veľké množstvo nálezov z neolitu a eneolitu, takže mapa intenzity osídlenia sa nám bude určite korigovať. Žiaľ, veľa výskumov je ešte nespracovaných a nepublikovaných.“

Dr. Mellnerová Šuteková nesúhlasí ani s interpretáciou, podľa ktorej sú nálezy bukovohorskej kultúry v sídliskách želiezovskej skupiny dôkazom presunu obyvateľstva: „V princípe tu ide o výmenu tovaru, darov a nie sťahovanie sa. Bukovohorská keramika na juhozápadnom Slovensku je len importom, tí ľudia spolu komunikovali.“ To isté podľa nej platí o vzdialenejších nálezoch bukovohorskej keramiky: „Nálezy sú importy, prípadne môžeme počítať i s napodobeninami. Išlo o bežnú súčasť pohybu výrobkov v praveku. Nádoba mohla predstavovať dar, obal tovaru a pod.“. Zároveň dodáva, že k názoru S. Šišku o vysťahovaní skupín bukovohorskej kultúry do týchto oblastí by pristupovala na základe súčasných poznatkov veľmi opatrne.

Nejeden čitateľ si v tomto momente zrejme položí otázku: „Tak ako to bolo?“

Skutočne môžeme skonštatovať, že bukovohorská kultúra zanikla v čase krízy. Lenže táto kríza bola menej „hlboká“, ako si predstavoval Stanislav Šiška, zrejme ju nespôsobili klimatické zmeny a predovšetkým prebiehala na obrovskom území. U nás okrem Potisia postihla stredodunajskú oblasť, kde začiatkom 5. tisícročia pred n.l. želiezovské obyvateľstvo opúšťalo svoje osady a nové, spravidla krátko existujúce, zakladalo na pahorkatine. A siahali ďaleko za hranice dnešného Slovenska.

Inými slovami, ak chceme vniesť viac svetla do záhady zániku bukovohorskej kultúry, potrebujeme porozumieť prelomu 6. a 5. tisícročia pred n. l. v širšom, európskom kontexte.




-

Za odborný dohľad a mnohé cenné pripomienky k textu autor ďakuje archeologičke Jane Mellnerovej Šutekovej. Za odborný dohľad a ďalšiu pomoc ďakuje taktiež archeológovi Pavlovi Jelínkovi.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Poznámky
1 Pravda, ani v tomto čase, ani predtým nie natrvalo. „V praveku sa zrejme jaskynné priestory využívali sezónne, resp. príležitostne. Nemali rovnakú funkciu ako sídlisko,“ upozorňuje dr. Jana Mellnerová Šuteková.
2 Ľudia neolitu naďalej lovili a zbierali, no vo väčšej miere až v neskoršom období, ako preberá tento článok. „Práve v čase kultúry s lineárnou keramikou si zrejme veľmi rýchlo vyťažili les, takže tej lovnej zvery mali v okolí pomenej, a teda boli takpovediac odkázaní najmä na chov. To sa potom zlepšuje neskôr v čase lengyelskej kultúry, keď sa neolitici na území Slovenska presunuli na pahorkatinu,“ vysvetľuje Mellnerová Šuteková.
3 „Tie krajšie, väčšinou polguľové nádoby, mali vyhladený povrch a boli zdobené jednoduchým rytým ornamentom. Možno boli aj maľované červenou farbou, tá sa však málokedy zachovala,“ doplňuje Mellnerová Šuteková.
4 Niektoré doplnkové archeogenetické štúdie k téme: zhrnutie napr. Harris 2017, viac k strednej Európe napríklad Lipson a kol. 2017  alebo Chilenski a kol. 2017; téme sa budeme podrobne venovať v budúcich článkoch.
5 Archeológovia evidujú stále viac dokladov o neolitickom osídlení aj vo vyšších nadmorských výškach – na miestach riečnych terás v širších dolinách našich riek.
6 Napríklad Spiš bukovohorská kultúra a želiezovská skupina zdanlivo osídľovali bok po boku. Interpretácia Stanislava Šišku, že tu „miestne želiezovské obyvateľstvo nenásilne prijalo nositeľov bukovohorskej kultúry“, je však neistá. „Môžeme vysloviť hypotézu, že tak, ako sa nositelia kultúry s lineárnou keramikou fyzicky presunuli hore Váhom až na Spiš a potom možno niektoré skupiny ďalej do Malopoľska, tak sa na Spiš mohli presunúť možno z Liptova malé skupiny želiezovského obyvateľstva, ale ich nálezy môžu taktiež predstavovať import,“ vysvetľuje Jana Mellnerová Šuteková.

Použitá literatúra
Dvořák, P. (2002): Stopy dávnej minulosti 1: Slovensko v praveku. Rak. 
Haak, W. a kol. (2015): Massive migration from the steppe was a source for Indo-European languages in Europe. Nature vol. 522, pages 207–211.
Hreha, R. & Šiška, S. (2015): Bukovohorská kultúra na Slovensku vo svetle výskumov v Šarišských Michaľanoch a Zemplínskych Kopčanoch. Veda.
Piatničková, K. (2010): Current State of Research on the Bükk Culture in Slovakia (Brief outline based on excavations and surveys conducted over the past 30 years). Archeometriai Műhely 4, 237-247.
Skoglund, P. & Mathieson I. (preprint 2017): Ancient genomics: a new view into human prehistory and evolution. Dostupné na https://www.dropbox.com/s/ddzg6q5e14dg6ad/Ancient%20Genomics.pdf
Šiška, S. (1989): Kultúra s východnou lineárnou keramikou na Slovensku. Veda.
Šiška, S. (1995): Zur Problematik des Untergangs der Bükker Kultur. Slovenská Archeológia 43, 5–26.
Šiška, S. (1999): Výšinné sídliská bukovohorskej kultúry na Slovensku. Sborník Prací Fil. Fak. Brno M 4 47–60.
Tóth, P. a kol. (2011): The adaptation of settlement strategies to environmental conditions in southern Slovakia in the Neolithic and Eneolithic. In Documenta Praehistorica, 2011, roč. 37, 307-321.
Vandkilde, H. (2013): Culture and Change in Central European Prehistory. 6th to 1st millenium BC. Aarhus University Press.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail