21.03.2016-18:49:00   |   Dušan Valent
#Zem
#Kuriozity
#Kozmos
#Záhady a zvláštne javy

Skryté jazerá a gigantické rieky

Hoci tomu jej vyprahnutý povrch nenasvedčuje, Antarktída je v skutočnosti kontinentom jazier. Pod tromi až štyrmi kilometrami ľadu ich tu nájdete vyše 400.Najväčšie a najznámejšie z nich, Vostok, sa kvôli ťarche obrovského ľadovca nachádza pol kilometra pod úrovňou morskej hladiny. Vďaka 250-kilometrovej dĺžke, 50-kilometrovej šírke a priemernej hĺbke viac ako 430 metrov ho v objeme vody tromfnú iba štyri kontinentálne jazerá sveta. Nevyriešenou otázkou zostáva, či v jazere existuje život. V minulosti sa objavili tvrdenia o objave celých komunít mikróbov vo vrtných jadrách. Vrty, z ktorých pochádzali, nedosiahli vodu Vostoku, analyzovali iba spodné vrstvy ľadu v jeho blízkosti - ich primárnym cieľom bolo získať vzorky pre paleoklimatické výskumy, nie hľadanie života. Podľa väčšiny mikrobiólogov však boli tieto vzorky kontaminované.




-



Pod antarktickým kontinentálnym ľadovcom sa tiež tiahnu obrovské, až štvrť kilometra vysoké kanály naplnené sladkou vodou z roztopeného ľadu. Dosahujú dĺžku najdlhších riek sveta, stovky kilometrov. Odhaliť sa ich podarilo iba vďaka radarovým zariadeniam pripevneným na lietadlá križujúce vzdušný priestor Antarktídy. Pod ľadom dokonca niekedy dochádza k obrovským záplavám, ktoré sa prejavujú aj na povrchu. Satelitné merania ich odhalili v podobe náhleho dvíhania povrchu o niekoľko metrov.

Ako ponorené ľadové mrakodrapy

Nielenže dochádza k podpovrchovým záplavám a vzniku hlbinných jazier, riek a gigantických kanálov. Priamo v ľade vznikajú komplexné štruktúry gigantických rozmerov. Pôvodne, na základe radarových záznamov, sa pokladali za horské reťazce pohltené ľadom. Ich skutočnú povahu sa podarilo objaviť iba nedávno. Okrem radarov si totiž geológovia pomohli aj so skúmaním drobných gravitačných anomálií, ktoré spôsobujú.

Tieto tzv. bazálne ľadové jednotky vznikajú vďaka skutočnosti, že pokiaľ je voda pod tlakom, zostáva tekutá aj pri nižších teplotách ako 0 °C. Ibaže akonáhle tlak poklesne, v okamihu mrzne. Za istých okolností môžu opakovaným topením a zamŕzaním vznikať telesá veľké ako mrakodrapy, ktoré sa od zvyšku ľadovca odlišujú napríklad tým, že vo svojom ľade neobsahujú takmer žiadne vzduchové bubliny.


-



Pôvodne sa ich podarilo objaviť neďaleko antarktického pobrežia, nedávno však Robin Bellová z Columbijskej univerzity objavila tucet ďalších v severozápadnom Grónsku. Niektoré sú až 1100 m hrubé, pričom Bellová odhaduje, že v severnom Grónsku pokrývajú asi desatinu povrchu. Kým v Antarktíde sa bazálne ľadové jednotky objavujú v blízkosti pobrežia a v oblastiach rýchleho toku ľadu, v Grónsku ich vznik umožnili údolia, ktoré svojím tvarom miestami redukujú tlak podchladenej vody a umožňujú jej opätovné zamŕzanie.



Ľadové kruhy


-


Rotujúci ľadový kotúč na fotografi s dlhou expozíciou.


Vidieť vo vode plávať nepravidelné kusy ľadu nie je nič zvláštne. Existuje však veľmi zriedkavý fenomén kruhového ľadu. Jav je známy od 19. storočia a môže mať podobu kruhových kusov ľadu plávajúcich na vode, ale aj ľadového kotúča odpojeného od okolitého ľadu a pomaly rotujúceho.

Kruhový ľad sa podarilo pozorovať v riekach, jazerách, dokonca aj záhradných jazierkach. Niektoré ľadové kotúče pritom môžu dosiahnuť priemer vyše 15 metrov. Najčastejšie sú pozorovania kruhového ľadu hlásené zo severu USA, z Kanady a Škandinávie. Niektorí ich vznik vysvetľujú ufónmi.

V skutočnosti ide o dva samostatné javy, ktoré síce vyzerajú podobne, ale vznikajú odlišne. Prvým sú ľadové disky. Tie vznikajú vo vonkajších oblúkoch riek, kde zrýchľujúca sa voda vytvára silu zvanú rotačný strih. Tá môže odlomiť kus ľadu a krútiť ho dookola. Ako vzniknutý disk rotuje, postupne je zaobľovaný do kruhovitého tvaru.


-


Ľadové disky


Druhý fenomén predstavuje pomaly rotujúce ľadové kotúče či ľadové panvice (na videu nižšie). Takéto bloky vznikajú v strede jazier alebo riek vďaka vírivému prúdeniu vody. Ako voda stráca teplo, vzniká v nej ľadová triešť, ktorá môže kvôli vírivým pohybom nadobudnúť kotúčovitý tvar. Najrýchlejšie sa pohybujúca voda pri okrajoch víru nezamŕza, vďaka čomu zostávajú ľadové kotúče často oddelené od zvyšného ľadu v okolí. Napokon môže vzniknúť kruhovitý ľadový blok s pomerne veľkou hrúbkou pri okrajoch a menšou v strede.





Mrazivá „magma“

Sopečnú činnosť si obvykle spájame s rozžeravenými horninami, ktoré sa v podobe lávy rozlievajú po povrchu. V skutočnosti existujú aj ďalšie typy sopiek, a to bahenné a dokonca ľadové. V poslednom prípade sa na povrch netlačí nič žeravé, ale princíp fungovania je rovnaký. Dochádza k erupcii tekutého materiálu, ktorý má nižšiu hustotu ako okolie.


-


Kryovulkány na mesiaci Saturna Enceladus


Ľadové sopky známe ako kryovulkány možno nájsť v prostrediach s extrémne nízkymi teplotami. Pri erupcii vyvrhávajú vodu, metán a amoniak – všetko v tekutej podobe.

Ľadové sopky na Zemi nenájdete. Podarilo sa ich však pozorovať na viacerých mesiacoch, predovšetkým na mesiaci Saturnu Enceladus, pričom náznaky kryovulkanizmu vykazujú aj mesiace Titan a Triton. Teplo, ktoré v hĺbke týchto telies topí ľad na kvapaliny, pochádza čiastočne z rozpadu rádioaktívnych izotopov v jadre a čiastočne z trenia, ktoré spôsobujú slapové javy vyvolané tiažou materských planét mesiacov.


-


Mechanizmus ľadových vulkánov na mesiaci Enceladus


Kryovulkanizmus sa podľa astronómov môže vyskytovať dokonca aj na trpasličích planétach, ktoré obiehajú za obežnou dráhou Neptúna.



Ľadový prst smrti

Poznáme ho aj pod označením slaný cencúľ alebo ľadový stalaktit. Ide o zvláštny útvar, ktorý vzniká vo vode tesne pod ľadom a v priebehu niekoľkých sekúnd sa načiahne z blízkosti hladiny ku dnu, kde zabije všetko, čo sa mu postaví do cesty.

Hoci pôsobí tajuplne (a určite fascinujúco, pozrite priložené video), mechanizmus jeho vzniku je dobre známy.


-



Keď zo slanej morskej vody vzniká ľad, nepripomína pevnú hmotu na spôsob kociek, ktorými si ochladzujeme nápoje. Skôr ide o akúsi špongiu s drobnými kanálikmi mimoriadne slaného roztoku.

Keďže v polárnych oblastiach dosahuje teplota vzduchu v zime menej ako -20 °C, kým teplota morskej vody -2 °C, teplo stúpa z vody do oveľa chladnejšieho vzduchu. Tým voda chladne a pod existujúcim ľadom vzniká ďalší ľad. Soľ je v čerstvo vzniknutom ľade vytlačená a skoncentrovaná v kanálikoch slaného roztoku. Ten je veľmi chladný a samozrejme mimoriadne slaný, kvôli čomu je oveľa ťažší ako normálna morská voda. A tak klesá ku dnu v podobe akéhosi chochola.

Tento chochol z extrémne chladnej a slanej vody v kontakte s normálnou, menej slanou morskou vodou ľahko pôsobí jej mrznutie (nezabúdajme, menej slaná voda mrzne pri vyšších teplotách). Okolo klesajúceho prúdu tak vzniká krehká ľadová trubica. Keď prúd dosiahne dno, valí sa dolu svahom, pričom mení nielen okolitú vodu, ale aj dno samotné a všetko živé, čo sa na ňom nachádza, na kus ľadu.



Kvílenie ľadovcov

Hlbiny polárnych morí niekedy burácajú zvukmi, ktoré pripomínajú kvílenie, náreky, vzdychy alebo škrípanie. Nespôsobujú ich žiadne zvieratá alebo záhadné bytosti. Niektoré vznikajú, keď odlomený kus ľadovca narazí na morské dno. Inokedy je vznik zložitejší. Každý ľadovec je pretkaný štrbinami a tunelmi. Voda, ktorá sa pod vysokým tlakom do nich vtláča, spôsobuje vibrácie ich stien. Tým vznikajú zvuky, ktoré sa vodou šíria lepšie a rýchlejšie ako vo vzduchu. Veľké ľadovce sú tak akýmsi gigantickým prírodným hudobnými nástrojmi.

Zvuk príšery?

Zvláštne zvuky polárnych oblastí vznikajú aj ďalším spôsobom, ako napríklad nadšencami záhad obľúbený zvuk „bloop“, ktorý v roku 1997 zachytil americký Národný úrad pre oceán a atmosféru. „Bloop“ bol extrémne silný zvuk s mimoriadne nízkou frekvenciou. Zachytili ho aj výskumné stanice vzdialené od seba viac ako 5-tisíc kilometrov. Zvuk podľa vedcov nebol spôsobený žiadnou činnosťou človeka ani technickým zariadením. Zároveň bol oveľa hlasnejší ako zvuky najväčších veľrýb.



Tak ako v prípade iných zvláštnych úkazov, „bloop“ nadšenci záhad mystifikovali rôznymi fantastickými tvrdeniami. Vraj pôvod zvuku nie je možné identifikovať a vraj najskôr patrí akejsi neznámej, záhadnej príšere, ktorá musí byť niekoľkonásobne väčšia ako vráskavec ozrutný.


-


Samozvaní záhadológovia v prípade zvuku „bloop“ opäť potvrdili, že ich fantázia ďaleko presahuje schopnosti alebo ochotu si o zvláštnych fenoménoch zistiť základné fakty.


V skutočnosti pôvod zvuku „bloop“ nebol nikdy záhadou. Teda, aspoň pre seizmológov nie. Jeho frekvencia a trvanie totiž boli prakticky identické so zvukmi, aké vznikajú pri tzv. kryoseizmických javoch (hovorovo označovaných aj ako „mrazotrasenie“), akýchsi ľadových obdobách zemetrasenia. Otrasy a zvuky v tomto prípade spôsobuje pukanie skál a pôdy v dôsledku objemových zmien mrznúcej vody, ktorú obsahujú. Tlak takýchto zmien sa postupne hromadí, až sa explozívne uvoľní. Zdrojom mohutného mrazotrasenia, ktoré zvuk „bloop“ spôsobilo, bolo podľa všetkého územie v blízkosti pobrežia Antarktídy, odkiaľ prichádzajú podobné signály ľadovcového pôvodu vcelku často.

-

Príspevok je čiastočne založený na článku Tajomstvá mrazivých hlbín: Záhady a prekvapenia ľadovcov, ktorý vyšiel v magazíne GoldMan. Materiál bol upravený a výrazne doplnený.


Obrázky: Mike Wolovick, Julian Colton, Hogyn Lleol, http://gohighbrow.com/
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail