24.04.2019-20:00:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy
Príspevok nadväzuje na články Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou, Akými jazykmi sa hovorilo v Európe pred 6500 rokmi? a Akými jazykmi sa hovorilo v Európe pred 4500 rokmi? Zároveň je voľným pokračovaním článkov Stepná invázia doby medenej? Svedectvo karpatských kurganov a Takto si Indoeurópania podmanili strednú a severnú Európu.


Vitajte na dne priepasti deliacej jazykové skupiny, ktorými hovoríme dnes, od definitívneho rozpadu spoločnej indoeurópskej reči niekedy v prvej polovici 3. tisícročia pred n. l.

Je to ozajstná „doba temna“ pre naše poznanie dávnych jazykov Európy. Prvé1 sa z nej vynorili približne po jednom tisícročí, väčšina až po niekoľkých.

Neznamenala stagnáciu. Nerátajúc najkonzervatívnejšie vetvy2, vývoj indoeurópskych jazykov pokračoval ďalej svižným tempom. Na vlastnej koži to zisťujú študenti jazykovedy.

„Pre študenta germánskych jazykov pôsobí gramatika praindoeurópčiny3 veľmi cudzo, možno až mätúco a hrozivo,“ píše historický jazykovedec z Pennsylvánskej univerzity Donald Ringe. „Na druhej strane, gramatika pragermánčiny4 síce vykazuje veľa pozoruhodných archaizmov, ale študent vníma jej podobnosti dokonca aj s gramatikou modernej nemčiny.“

Ringe upozorňuje, že pragermánčinou sa zrejme nehovorilo skôr ako v 5. storočí pred n. l. Už najstaršie nápisy germánskych jazykov, datované do 1. a 2. storočia n. l., sú totiž písané jazykom veľmi blízkym rekonštruovanej pragermánčine.



Praslovančina5 vznikla podľa dnešných poznatkov ešte o čosi neskôr – začiatkom nášho letopočtu6. A vznik keltských jazykov nás dostane prinajlepšom na prelom 2. a 1. tisícročia pred n. l.7 „Ak preskúmame najstaršie keltské nápisy [6.-5. storočie pred n. l.], či už kontinentálnej keltčiny alebo mladšie nápisy v oghamovom písme, ich jazyk nie je vzdialený rekonštruovanej prakeltčine8, ktorá by teda mala existovať niekedy okolo roku 1000 pred n. l.,“ píšu indoeuropeisti James P. Mallory a Douglas Q. Adams.

Opäť a zasa, 2. tisícročie pred n. l., tajuplné a fascinujúce obdobie doby bronzovej, zostáva takmer mimo dohľadu historickej jazykovedy.

Takmer... čiže nie úplne.


-


Vývoj indoeurópskych jazykov podľa výpočtovej lingvistiky (z Chang a kol., 2015).


Podobnosti kvôli susedstvu, nie príbuznosti

Zdieľané jazykové inovácie združujú indoeurópske jazyky do niekoľkých skupín. Okrem archaickej anatolskej a starobylej tocharskej9 vetvy je to „grékoárijská“ skupina tvorená indoiránskymi jazykmi, arménčinou, frýgičtinou10 a gréčtinou, ďalej baltoslovanská skupina združujúca baltské (litovčina, lotyština a vymretá stará pruština) a slovanské jazyky, a napokon západná italokeltská skupina združujúca keltské a italické jazyky.

Bližšiemu zaradeniu sa vzpierajú germánske jazyky, pretože vykazujú „zdvojenú afinitu“ k baltoslovanským aj italokeltským jazykom, albánčina, lebo je doložená až od 15./16. storočia a silne ovplyvnená susednými jazykmi, a viaceré vymreté indoeurópske jazyky, ktoré sú pre zmenu známe príliš zlomkovito, ako napríklad dáčtina, tráčtina a ilýrčina, či celkom obskúrny jazyk výbojných Kimérov z prvej polovice 1. tisícročia pred n. l.

Historickí jazykovedci si ale uvedomili, že vysoký počet zdieľaných jazykových inovácií nevyhnutne nedokazuje vznik zo spoločného medzistupňa (napr. praitalokeltčiny). Na jeho vysvetlenie niekedy postačí dlhodobý intenzívny kontakt. Spoločný medzistupeň sa preto dnes predpokladá len pre iránske a indické jazyky (praindoiránčina), prípadne pre baltské a slovanské jazyky (prabaltoslovančina). To má pre naše rozprávanie dva dôsledky.

Negatívny dôsledok: namiesto vývojových medzistupňov, ktoré by sme mohli situovať do našej „doby temna“, nám vyvstali akési abstraktné vývojové medzifázy po rozpade praindoeurópčiny, ale pred vznikom vlastností, ktoré charakterizujú dodnes prežívajúce jazykové skupiny: hovoríme o fáze predgermánčiny, predkeltčiny a pod.11

Pozitívny dôsledok: ak niektoré jazyky zdieľajú množstvo spoločných inovácií, ale iné dôkazy vylučujú ich pôvod v spoločnom „medzistupienku“, v niektorej fáze vývoja sa nimi muselo hovoriť v susedných oblastiach.

Názorným príkladom je gréčtina a arménčina. Spája ich pozoruhodne vysoký počet slov rovnakého pôvodu a výrazné podobnosti v tvarosloví a fonológii. No rozpory v iných charakteristikách, ako aj odlišná postupnosť hláskových posunov v ich vývoji dokazuje, že spoločné črty nezdedili od spoločného predka, ale prebrali jeden od druhého vďaka intenzívnym, zrejme susedským kontaktom skôr, ako sa vyhranili ako samostatné jazykové skupiny (čiže vo fáze predgréčtiny a predarménčiny). Iné zdieľané starobylé inovácie v tvarosloví prezrádzajú ďalších ich susedov – predindoiránčinu12 a predfrýgičtinu.



Hoci sa jednotliví členovia tejto jazykovej komunity napokon usadili v Malej Ázii (frýgičtina), na Kaukaze (arménčina), na južnom Balkáne (gréčtina) a v južnej respektíve juhozápadnej Ázii (indičtina, iránčina), dialekty, z ktorých sa neskôr vyvinuli, susedili v celkom inej oblasti. A do istej miery vieme určiť, kedy a kde. Pomáhajú nám totiž dva záchytné body: „pravlasť“ indoiránskych jazykov a „príchod Grékov“.

Domovina Praindoiráncov pred 4000 rokmi

Archeologička Elena E. Kuzminová upozornila, že v ugrofínskych jazykoch sa zachovali prevzaté slová zo všetkých štádií vývoja indoiránskych jazykov: od predindoiránčiny cez praindoiránčinu až po dcérsku praindoárijčinu na prairánčinu. Keďže ugrofínskymi jazykmi sa pôvodne hovorilo v lesoch okolo južného Uralu (rekonštruovaná slovná zásoba poukazuje, že nimi hovorili lesní lovci a zberači), Kuzminová situuje vznik indoiránskej jazykovej vetvy do stepí okolo južného Uralu.

Počas 21. až 19. storočia pred n. l. tu existovala kultúra Sintašta, ktorej rituály do detailov pripomínajú pohrebné rituály „Árijcov“ opísané v Rigvéde (15.-13. storočie pred n. l.), takže sa ľud tejto kultúry univerzálne považuje za praindoiránsky. S touto identifikáciou súhlasí ako archeológia (je východiskom andronovskej kultúry expandujúcej počas 19. až 13. storočia pred n. l. do južnej a juhozápadnej Ázie), tak najnovšie zistenia archeogenetiky (Narasimhan a kol., 2018).

Rozpad praindoiránčiny nastal podľa historického jazykovedca Gusa Kroonena a kolegov neskôr ako pred 4000 rokmi (ale pred rokom 1800 pred n. l.), pretože jej dcérske vetvy zdedili spoločnú terminológiu pre súčasti konského postroja a bojových vozov – technológie, ktoré vznikli práve okolo roku 4000 pred n. l. Ľud kultúry Sintašta teda s veľkou pravdepodobnosťou hovoril neskorou praindoiránčinou. Rané dialekty by sme mohli asociovať s abaševskou kultúrou (2500-1900 pred n. l.), ktorá kultúre Sintašta predchádzala. Sídlila síce západnejšie, no stále v blízkosti lesov okolo južného Uralu.


-


Ľud praindoiránskej kultúry Sintašta siaha ku kultúre so šnúrovou keramikou, konkrétne jej východnej variante zvanej faťjanovská kultúra.


Teraz sa oprime o druhú barličku, takzvaný „príchod Grékov“ (príchod Indoeurópanov hovoriacich predgréčtinou). Najčastejšie sa situuje približne do 23. storočia pred n. l., po ktorom nasleduje silná kultúrna kontinuita až do čias mykénskej kultúry, ktorej ľud preukázateľne hovoril starobylým dialektom gréčtiny. Spoločná jazyková komunita dialektov predchádzajúcich gréčtine a indoiránčine teda musela existovať pred 23. storočím.

Predbaltoslovania susedmi Predarméncov?

Archeogenetické výskumy zistili, že ľud kultúry Sintašta13 pochádza zo severovýchodnej Európy14, konkrétne z nositeľov faťjanovskej kultúry (3200-2300 pred n. l.) osídľujúcej oblasti medzi horným tokom Volgy a horným tokom Západnej Dviny v západnom Rusku. Čo je pre naše neskoršie rozprávanie dôležité, kultúrne aj z hľadiska genetiky ide o východnú variantu kultúry so šnúrovou keramikou.

Jazykovú komunitu predindoiránčiny, predgréčtiny a predarménčiny teda môžeme v období pred 5500 rokmi pravdepodobne situovať do severovýchodnej Európy. Ako vyzeralo priestorové usporiadanie dialektov? Historickí jazykovedci na základe jazykových vzťahov najčastejšie situujú predindoiránčinu (alebo už praindoeiránčinu) na jeden, predgréčtinu na opačný koniec spoločnej oblasti a medzi ne vkladajú predarménčinu. A neďaleko umiestňujú aj predbaltoslovančinu (k datovaniu baltoslovanskej fázy pozri komentár č. 6).

Ako totiž upozorňuje Ronald Kim, podobnosti v slovesnom tvarosloví naznačujú, že dialekty vedúce k arménčine boli krátko po rozpade praindoeurópčiny v kontakte s dialektmi vedúcimi k baltoslovančine15. So zvyškom „grékoárijskej skupiny“ však predbaltoslovančina nesusedila – dôkazy o kontakte s predgréčtinou a predindoiránčinou16 chýbajú. Nemáme ani dôkazy raného kontaktu s ugrofínskymi jazykmi, čo znamená, že jej areál nemožno situovať príliš východne.

Po rozpade „grékoárijskej“ komunity pokračoval vzájomný kontakt predarménčiny a predgréčtiny, vďaka čomu nadobudli ďalšie zdieľané jazykové inovácie. Odohrával sa zrejme v závere tretieho tisícročia pred n. l. (po „príchode Grékov“) na Balkáne. Spoločné inovácie v tvarosloví a lexike totiž priraďujú ku predgréčtine a predarménčine (a predfrýgičtine) ako ďalšieho suseda albánčinu, vytvárajúc tzv. balkánsku skupinu.

„Že boli tieto vetvy pôvodne vo vzájomnom kontakte sa zdá byť neodškriepiteľné,“ upozorňuje Benjamin Fortson. Jazykovedec pripomína, že grécky historik Herodotus a ďalšie staroveké pramene sa zhodujú, že Arméni pôvodne nežili na Kaukaze. „Je pravdepodobné, že sa spolu s Frýgmi stali súčasťou tých istých migračných vĺn prichádzajúcich z Balkánu do Anatólie koncom druhého tisícročia pred n. l.“ Bádateľ dodáva, že práve počas tejto východnej migrácie sa do arménčiny dostali prevzaté slová z anatolských jazykov.

Vznik germánskej vetvy

Donald Ringe s kolegami v roku 2002 predostrel pozoruhodné vysvetlenie „dvojitej afinity“ germánskej jazykovej vetvy: vznikla ako sesterská vetva dialektov vedúcich ku baltoslovanským a indoiránskym jazykom, no stratila s nimi kontakt už vo veľmi skorej fáze vývoja, pričom sa dostala do úzkeho kontaktu so západnými indoeurópskymi jazykmi. Od nich predgermánske dialekty prevzali množstvo slov ešte predtým, ako západné indoeurópske jazyky postihli charakteristické hláskové posuny (ktoré by jazykovedcom prezradili pôvod týchto prebratých slov).



„Takýto dialektický posun, aký Ringe s kolegami predpokladá pre predgermánske jazyky výhradne na základe jazykovedných dôkazov, nachádza presnú analógiu v archeológii,“ píše historik a jazykovedec John Koch. „Počas 26. storočia pred n. l. kultúra zvoncovitých pohárov zasiahla do oblasti kultúry so šnúrovou keramikou, intenzívne s ňou interagovala a čiastočne s ňou zrástla v pásme, ktoré siahalo od stredného toku Dunaja až po Jutsko.“

Kultúra zvoncovitých pohárov a kultúra so šnúrovou keramikou predstavujú dva rozsiahle archeologické fenomény, začiatkom druhej polovice 3. tisícročia pred n. l. dominujúce v západnej až stredozápadnej, respektíve severovýchodnej a severnej Európe (na naše územie zasiahli len okrajovo).


-


Zjednodušená mapa rozšírenia archeologických kultúr počas 25. storočia pred n. l.: a) kultúra zvoncovitých pohárov (v neskoršej fáze prevažne indoeurópska), b) kultúra so šnúrovou keramikou (indoeurópska), c) jamová kultúra (praindoeurópska), d) balkánske kultúry (niektoré vznikli z jamovej kultúry, takže možno uvažovať o indoeurópskej identite), e) egejské kultúry. Mapa nezobrazuje enklávy prežívajúcich neolitických kultúr, ktoré sú známe napr. z Poľska, Nemecka alebo Pyrenejského a Apeninského polostrova; podľa Kadrowa, 2016).


Kultúrou zvoncovitých pohárov poznačené oblasti sa podľa Kocha následne stali súčasťou jednej kultúrnej sféry s areálom tejto kultúry v západnej Európe. Koch teda asociuje kultúru zvoncovitých pohárov17 s počiatkom vetvy vedúcej k italokeltským jazykom, ľud kultúry so šnúrovou keramikou s počiatkom vetiev vedúcich (eventuálne) ku baltoslovanským a indoiránskym jazykom a zrod predgermánskej vetvy odôvodňuje interakciami medzi západnými a východnými dialektmi v období pred 2550-2200 pred n. l.

Koch sa opiera aj o archeogenetické výskumy. Tie zistili pôvod Praindoiráncov kultúry Sintašta v nositeľoch kultúry so šnúrovou keramikou (konkrétne jej východnej varianty, faťjanovskej kultúre). A preukázali, že neskoršie šírenie (pôvodne neindoeurópskej) kultúry zvoncovitých pohárov zo strednej Európy až po Britské ostrovy a Pyrenejský polostrov mali na svedomí komunity geneticky vychádzajúce zo stepnej (praindoeurópskej) jamovej kultúry.

Kde hľadať vymreté sestry?

Že ľud kultúry zvoncovitých pohárov prispel (v neskoršej fáze vývoja) k šíreniu dialektov „západnej Indoeurópčiny“ potvrdzuje povaha niektorých vymretých jazykov západnej Európy, ktoré ešte pred dvetisíc rokmi dožívali po boku tých keltských. Napríklad luzitánčina, známa z 5 nápisov a asi stovky slov. Hovorili ňou kmene Luzitáncov obývajúce dnešné stredné Portugalsko. Luzitánčina vykazuje viaceré charakteristiky, ktoré vylučujú jej zaradene medzi keltské jazyky. Kým niektorí jazykovedci uvažovali o možnom sesterskom vzťahu ku keltským jazykom (išlo by o tzv. parakeltský jazyk; „para“ = „vedľa/popri“), iní uprednostňovali príbuznosť s jazykmi italickými. Český jazykovedec Václav Blažek na základe dôslednej etymologickej a gramatickej analýzy dostupných slov konštatuje, že luzitánčina patrí do okruhu západných indoeurópskych jazykov a súhlasí, že najväčšie podobnosti nachádzame s keltskými a italickými jazykmi. Ale zdôrazňuje, že „je nepochybne od nich odlišná, reprezentujúc vlastnú skupinu porovnateľného statusu ako italické, keltské, germánske a ďalšie jazyky“.

Neskoršiu expanziu keltských jazykov síce „prežila“ len luzitánčina, na rozsiahlom území kultúry zvoncovitých pohárov však nepochybne vzniklo množstvo ďalších západoindoeurópskych jazykov, teda jazykov so sesterským vzťahom ako k luzitánčine, tak ku keltským a italickými jazykom. Je pravdepodobné, že začiatkom 2. tisícročia pred n. l. sa nimi hovorilo na väčšine územia medzi stredným tokom Dunaja, Pyrenejským polostrovom a Britskými ostrovmi.

A obdobne, v zóne miešania vplyvov kultúry so šnúrovou keramikou s vplyvmi kultúry zvoncovitých pohárov (čiže aj územie dnešnej Českej republiky a západného Slovenska18) by sme pred 4000 rokmi mali očakávať okrem predgermánčiny aj rozšírenie sesterských, paragermánskych jazykov – teda jazykov s obdobným vzťahom ku germánskym jazykom ako majú baltské jazyky ku slovanskej vetve –, ktoré napokon všetky zanikli. Vývoj vedúci k pragermánčine podľa všetkého prebiehal na severe tejto zóny, medzi dnešným severným Nemeckom (kam podľa J. Udolpha ukazuje hydronýmia) a Dánskom (kam ukazuje námornícka terminológia a dlhodobé interakcie s fínsko-laponskými jazykmi).

Vymreté jazyky ľudu šnúrovej keramiky

Akými jazykmi hovoril ľud kultúry so šnúrovou keramikou? Podľa Johna Kocha by sme tu mali okrem predindoiránskych jazykov (na východe) situovať predbaltoslovanské jazyky19. No podľa iných historických jazykovedcov je pravdepodobnejší iný scenár: na tomto území sa hovorilo jazykmi, ktoré celkom vymreli. Na severo- a juhozápade prispeli k vzniku vetvy vedúcej ku germánskym jazykom (a zrejme ich vymretým sesterským vetvám). Inde boli neskôr pohltené baltoslovanskou vetvou a sú príčinou jej zdanlivej príbuznosti s germánskou vetvou. (Genetická väzba kultúry Sintašta na kultúru so šnúrovou keramikou dovoľuje špekulovať, že išlo o sesterské jazyky indoiránskej vetvy, čiže paraindoiránske jazyky.)

Vyplýva to z analýzy skupiny slov, ktoré baltoslovanská vetva zdieľa s germánskou vetvou (tzv. severozápadoindoeurópska slovná zásoba). Podľa slavistu a indoeuropeistu Frederika Kortlandta tieto zdieľané slová nenaznačujú, že baltoslovanská a germánska vetva v ranom vývoji susedili. Práve naopak, povaha tejto skupiny slov naznačuje, že sa do baltoslovanskej vetvy dostala až dodatočne, a to prevzatím z iného jazyka.



Takéto prevzatie podľa profesora Kortlandta indikuje viacero skutočností: úplná absencia zámen a častíc, takmer úplná absencia náboženských alebo abstraktných konceptov a termínov pre príbuzných, ale množstvo výrazov pre zvieratá, rastliny, prírodné javy, poľnohospodárstvo ako aj pre drevené nástroje a domáce potreby. Kortlandt ďalej argumentuje, že hoci morfológia mnohých slov v tejto skupine prezrádza neindoeurópsky pôvod, po formálnej stránke sú tieto slová neodlíšiteľné od indoeurópskych. To je podľa neho dôkazom, že sa do baltoslovanskej vetvy dostali už „spracované“ cez iný indoeurópsky jazyk. Vysoký počet slov neindoeurópskeho pôvodu v tejto skupine slov podľa Kortlandta navyše dokazuje, že prostredníkom bol jazyk prvých Indoeurópskych obyvateľov územia predtým osídleného neindoeurópskym domácim obyvateľstvom, s ktorými boli v dlhodobom kontakte. Čo presne zodpovedá kultúre so šnúrovou keramikou – a práve jej ľudu Kortlandt prisudzuje indoeurópsky jazyk, z ktorého sa do baltoslovanskej vetvy dostala „severozápadoindoeurópska slovná zásoba“).

Zaujímavý doplňujúci poznatok vyplýva zo sémantiky20 tejto slovnej zásoby: z 88 slov s jasnou sémantickou kategóriou spadá 12 pod drevené nástroje a 22 pod domáce aktivity (spracovanie zrna a príprava cesta). To podľa Vincenta Van der Heijdena naznačuje, že tento „balík“ slov prevzala stepná komunita, ktorá sa prispôsobila poľnohospodárskemu životu v lesnatom prostredí. Máme teda indíciu, že ľudia hovoriaci predbaltoslovanskými dialektmi obývali pred osídlením areálu kultúry so šnúrovou keramikou východoeurópsku step.

Vieme viac, ako sa môže zdať

O jazykoch prehistorickej Európy toho nevieme veľa. Ale rozhodne vieme oveľa viac, ako si možno niektorí ľudia myslia.

Zistenia historickej jazykovedy odhaľujú susedské vzťahy prapredkov dnešných jazykov. Archeológia nám vo výnimočných prípadoch dovoľuje identifikovať dávne kultúry s konkrétnou jazykovou vetvou. A archeogenetika pre zmenu objasňuje pôvod a presuny dávnych populácií. Ak tieto zdroje informácií obozretne spojíme, v hrubých rysoch odhalíme základné črty jazykovej mapy Európy začiatkom doby bronzovej, čiže pred 4000 rokmi.

Ako sme videli, v západnej Európe sa vtedy hovorilo rôznymi sesterskými jazykmi keltských a italických jazykov, v stepi zrejme dialektmi vedúcimi k baltoslovanským jazykom, na Balkáne popri predgréčtine aj predarménčinou, v pásme od dnešného západného Maďarska po Jutsko paragermánskymi (a predgermánskymi) jazykmi a na územiach osídlených dcérskymi komunitami kultúry so šnúrovou keramikou praindoiránskymi jazykmi (v stepiach pri južnom Urale) alebo azda ich sesterskými, vymretými paraindoiránskymi jazykmi (o. i. aj východné Slovensko20).

-

Za odborný dozor a cenné pripomienky k článku autor ďakuje indoeuropeistke Barbore Machajdíkovej PhD. Za dodatočné rady, konzultácie a vyjadrenia ďakuje autor historickému jazykovedcovi Stephenovi P. B. Durnfordovi PhD.

Dodatok: Satemizácia, pravidlo RUKI a dávna geografia dialektov
Jedna z inovácií, ktorá podľa starších zdrojov indikuje spoločné geografické umiestnenie dialektov, je satemizácia. Satemizácia bola fonetická zmena, pri ktorej sa mäkké velárne (vyslovované zadnou stranou jazyka pri podnebí, ako k alebo g) spoluhlásky zmenili na sykavky (sibilanty), ako v prípade počiatočného /s/ v staroiránskom (avestskom) slove satəm, čiže sto, ktoré zodpovedá /k/ v latinskom slove centum (čítaj „kentum“) alebo grécke (he)katon. Medzi satemové jazyky patria indoiránske a baltoslovanské jazyky, a taktiež málo známe balkánske jazyky ako ilýrčina, tráčtina a dáčtina a zrejme aj dnešná albánčina, arménčina (čiastočná satemizácia) a prípadne luvijčina.



Satemizácia sa považovala za typickú inováciiu, ktorá sa udiala v centre, ale nestihla sa rozšíriť na perifériu. „Satemizácii sa viac neprisudzuje taký význam, ako v čase, keď bola objavená, pretože porovnateľné hláskové zmeny možno nájsť v širokom spektre rôznych jazykov, vrátane románskych jazykov a, nezávisle od nich, v staroangličtine. V súčasnosti jedna prebieha v Škandinávii,“ pripomína britský jazykovedec Stephen P. B. Durnford. Satemizáciu odporúča vnímať ako „druhotnú zmenu, ku ktorej dochádzalo často“. „Nie je to konzistentný fenomén, a to ani v niektorom danom jazyku, a už vôbec nie medzi jednotlivými jazykmi.“

Podľa Benjamin Fortsona existujú dôkazy, že proces satemizácie nebol v indickej, arménskej a albánskej jazykovej vetve ukončený miestami veľmi dlho, pričom v baltoslovanských jazykoch vykazujú mnohé slová kentumovský vývoj. „Je preto oveľa pravdepodobnejšie, že každá vetva sa stala kentumovskou respektíve satemovou nezávisle,“ píše jazykovedec.

Baltoslovanské a indoiránske jazykové vetvy zdieľajú ďalšiu zásadnú inováciu, zmenu pôvodnej hlásky *-s- na *-š-, po spoluhláskach r, u, k, i; tzv. pravidlo RUKI (podľa niektorých zdrojov sa uplatňuje aj v albánčine). Niekedy sa interpretuje ako dôkaz spoločného raného vývoja. Keďže sa však oveľa konzistentnejšie uplatňuje v slovanských než v baltských jazykoch, je rovnako možné, že táto jazyková zmena nastala dávno po rozpade baltoslovančiny, v čase intenzívnych kontaktov medzi dialektmi iránčiny a dialektmi vedúcimi k praslovančine v druhej polovici 1. tisícročia pred n. l.

Poznámky
Poznámka k perexovému obrázku: vľavo je vyobrazený bojový voz typický pre kultúru Sintašta - podobné vozy sa v nasledovných storočiach rozšírili od Egypta až po Írsko (indície o ich prítomnosti máme koncom staršej doby bronzovej aj z územia Slovenska), vpravo je vyobrazený tzv. nebeský disk z Nebry, asociovaný s únětickou kultúrou, ktorá výrazne ovplyvnila kultúrny vývoj staršej doby bronzovej aj na území západného Slovenska, pričom podľa hypotézy Johna Kocha by jej nositeľom prislúchali predgermánske a paragermánske jazyky.
1 Z Európy je ako prvá doložená mykénska gréčtina, a to od 16. storočia pred n. l. (V Ázii sú indoiránske jazyky doložené od 18. storočia pred n. l., a archaická anatolská vetva, ktorá sa zrejme odčlenila ako prvá už v ranej fáze vývoja praindoeurópčiny niekedy koncom 5. tisícročia pred n. l., je doložená už od 25. storočia pred n. l.; všetky uvedené údaje podľa Kroonen a kol., 2018)
2 Takou bola napríklad vetva, ktorá viedla k baltským a slovanským jazykom.
3 Prapôvodný „materský“ jazyk indoeurópskych jazykov. Väčšina historických jazykovedcov a archeológov ju (alebo prinajmenšom jej neskorú formu) spája so stepnou jamovou kultúrou prelomu 3. a 4. tisícročia pred n. l. Túto identifikáciu potvrdzujú archeogenetické zistenia, podľa ktorých komunity geneticky blízko príbuzné jamovej kultúre počas 3. tisícročia pred n. l. „zaplavili“ väčšinu Európy.
4 Spoločný „materský“ jazyk germánskej vetvy.
5 Prapôvodný „materský“ jazyk slovanskej vetvy, ktorým slovanské kmene hovorili približne do 9. /10. storočia n. l.
6 Podobne ako pri iných jazykoch, aj v prípade praslovančiny sa v minulosti niekedy spomínali dohady o vzniku v dávnejšej minulosti, z novšej vedeckej literatúry sa však tieto postoje prakticky vytratili. Vznik praslovančiny začiatkom nášho letopočtu nezávisle podporili výsledky výpočtovej lingvistiky ako aj nové indície poukazujúce na pomerne neskorú existenciu spoločnej baltoslovanskej vývojovej fázy – v prabaltofínčine sa totiž podarilo identifikovať slová z jazyka veľmi podobného baltoslovančine, prebraté počas 3. až 5. storočia pred n. l. (došlo k tomu počas fázy strednej prabaltofínčiny, ktorú možno pomerne presne datovať na základe vývojového stupňa slov prebratých z písomne doloženej pragermánčiny; Junttila, 2016).
7 Vznik prakeltčiny až v dobe železnej potvrdzuje existencia prakeltského výrazu pre železo, ktoré sa v Európe začalo vo väčšej miere šíriť začiatkom 1. tisícročia pred n. l. V súlade s týmto datovaním sú aj zistenia výpočtovej lingvistiky (Chang a kol., 2015).
8 Prapôvodný materský jazyk keltských jazykov.
9 Doložená z druhej polovice 1. tisícročia n. l. v severočínskom Turkestane.
10 Jazyk Frýgov zo západu Malej Ázie, doložený od 8. storočia pred n. l. po 5. storočie n. l.
11 Žiaľ, mnohí autori používajú tieto pojmy nedôsledne, a tak možno naraziť na práce hovoriace napr. o dávnych kontaktoch „arménčiny a gréčtiny“, hoci sa evidentne myslí kontakt vo fáze predarménčiny a predgréčtiny.
12 Grékov a Indoiráncov spájajú nielen podobnosti v jazyku, ale aj mýtoch, poézii a náboženských rituáloch (doložených v Rigvéde).
13 A zrejme teda aj nositelia abaševskej kultúry, zatiaľ však chýbajú preskúmané vzorky a DNA.
14 Vykazujú 24 % prímes genetického komponentu „európskych komunít stredného neolitu“ - tento genetický komponent starším stepným kultúram chýba, k jeho „primiešaniu“ zrejme došlo pri kontaktoch s európskymi komunitami potom, ako Indoeurópania opustili stepnú pravlasť.
15 O tomto scenári uvažovali viacerí ďalší uznávaní historickí jazykovedci (Karstien, Saradževa, Golab, Martirosyan).
16 Dialekty vedúce k slovanským jazykom prevzali až iránske slová, a to niekedy v druhej polovici 1. tisícročia pred n. l. od stepných komunít.
17 Stará (indo)európska hydronýmia naznačuje v 3. tisícročí pred n. l. značnú, no nie úplnú jednotu v základnej slovnej zásobe vtedajších Indoeurópanov. Nie je teda v rozpore so zárodkami dialektov neskorších jazykových vetiev indoeurópskych jazykov, v tom čase ešte vo veľmi v ranej fáze vývoja.
18 Napríklad nitrianska kultúra alebo neskoršia maďarovská kultúra.
19 Do úvahy pripadajú aj sesterské vetvy, čiže parabaltoslovanské a paraindoiránske jazyky. Čo vieme je, že chýbajú dôkazy raného kontaktu baltoslovanskej a indoiránskej vetvy, ktorých areály teda nemohli v ranej fáze vývoja susediť.
20 Len tri slová predstavujú pojmy súvisiace s poľnohospodárstvom, avšak z dôvodu, že pojmy súvisiace s poľnohospodárstvom majú široké rozšírenie aj medzi inými vetvami indoeurópskych jazykov, a teda nie sú obmedzené len na germánsku a baltoslovanskú vetvu.
21 Hoci tu počas staršej doby bronzovej domáce obyvateľstvo koštianskej skupiny mierzanowickej kultúry (vychádzala z kultúry so šnúrovou keramikou) kultúrne transformovali vplyvy otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu, kontinuita pohrebných zvyklostí podľa archeológov naznačuje, že východné Slovensko naďalej obývalo prevažne rovnaké obyvateľstvo, ako predtým.

Literatúra
Anthody, D. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton University Press.
Blažek V., 2006: Lusitanian Language. Sborník Prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity Studia Minora Facultatis Philosophicae Universitatis Brunensis N 11, 5-18.
Damgaard, P. B. et al. (2018). 137 ancient human genomes from across the Eurasian steppes. Nature 557, 369–374.
Fortson, B. W. IV (2010): Indo-European Language and Culture. (2. vydanie) Blackwell.
Van der Heijden, V. F.: The Shared Lexicon of Baltic, Slavic and Germanic. Universiteit Leiden, 2018
Chang, W. a kol. (2015). Ancestry-Constrained Phylogenetic Analysis Supports the Indo-European Steppe Hypothesis. Language 91(1):1–51. 
Junttila, S. (2016): Die baltisch-slawische Frage im Lichte der alten baltischen Lehnwörter des Ostseefinnischen. Baltistica T. 51, Nr. 2, 217-238.
Kim, R. I. 2018. Greco-Armenian. Indogermanische Forschungen. 123(1):247-272
Koch, T. J. (2019): Formation of the Indo-European branches in Draft [13-ii-2019] of paper read at the conference ‘Genes, Isotopes and Artefacts. How should we interpret the movement of people throughout Bronze Age Europe?’ Austrian Academy of Sciences, Vienna, 13–14 December 2018
Kortlandt, F. (2010): Studies in Germanic, Indo-European and Indo-Uralic. Rodopi.
Kortlandt, F. (2016): Baltic, Slavic, Germanic. Baltistica 51 (1):81-86.
Kortlandt, F. (2016): Balto-Slavic and Indo-Iranian. Baltistica 51 (2):355-364
Kortlandt, F. (2018): The Expansion of the Indo-European Languages. JIES 46 (1 & 2):219-231
Kroonen a kol. (2018): Linguistic supplement do Damgaard et al. 2018: Early Indo-European languages, Anatolian, Tocharian and Indo-Iranian. Zenodo 
Kuz’mina, E. E. 2001. Contacts between Finno-Ugric and Indo-Iranian speakers in the light of archaeological, linguistic and mythological data. IN: Carpelan C., Parpola A., Koskikallio P. (eds.), Early Contacts between Uralic and Indo-European: Linguistic and Archaeological Considerations. Helsinki: Suomalais-Ugrilainen Seura, 289–300.
Matasovic, R. (2013) Substratum words in Balto-Slavic. Filologija 60, 75-102.
Mallory, J. P. (1989): In Search of the Indo-Europeans. Thames & Hudson.
Mallory, J.P. (2013): The Indo-Europeanization of Atlantic Europe. IN Koch J. T. & Cunliffe B. (eds.): Celtic From the West 2: Rethinking the Bronze Age and the Arrival of Indo-European in Atlantic Europe, edited by. Oxbow Books.
Mallory JP, Adams D.Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.
Martirosyan, H. K. (2013): The place of Armenian in the Indo-European language family. The relationship with Greekand Indo-Iranian. Journal of Language Relationship 10, 85–138.
Narasimhan, V.M. et al. (2018): The genomic formation of South and Central Asia. bioRxiv. https://doi.org/10.1101/292581.
Olalde, I. a kol. (2018): The Beaker phenomenon and the genomic transformation of northwest Europe. Nature, 555, 190–196.
Ringe, D. (2018): From Proto-Indo-European to Proto-Germanic. Oxford University Press.
Ringe, D., Warnow T., Taylor A. (2002): Indo-European and Computational Cladistics, Transactions of the Philological Society 100/1, 59–129
Simkin, O. (2012): Language contact in the pre-Roman and Roman Iberian peninsula. Direct and indirect evidence”, IN: Mullen A. & James, P. (eds.), Multilingualism in the Graeco-Roman Worlds, Cambridge 2012, 77-105.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail